Bolest (2006)

No, a oplatí sa mať dieťa? Ak sa na vás nevyseri€ samotný, štátny sociálny systém ( teda pokiaľ nieste z jednej nemenovanej etnickej skupiny, vtedy vás zasypú zlatom ), tak sa s vašim malým pohrá nadprirodzená sila. To, čo takmer počas celého filmu tvorcovia zanedbali, exploduje v záverečných minútach a vylepšuje skóre. Nejde o tradičnú ducharinu, ale zase na druhú stranu ani nič inovatívne. A s tým potomkom by som si to stále predsa len rozmyslel.

Záver to trochu vylepšil, ale inak duchov a podobné nezmysly veľmi nemusí. Napriek tomu zopár zimomriavok bolo, aj preto zaokrúhľujem na 3*. Logiku správania hlavných predstaviteľov nechápem (prečo nerozbiť sklenené dvere, keď sa nedajú otvoriť?), ale s logikou by to asi nebolo ani na jednu hviezdičku.

Snímek „Bolest“ tak rozhodně ukazuje, že thajská kinematografie má co nabídnout, pouze je potřeba jí dát prostor a možnost se prezentovat. Některé zážitky z thajských filmů pak rozhodně stojí za to a vy máte skutečně většinu času pocit, že sledujete horor a nikoli něco, co si na něj hraje. Deprese na vás padá od začátku až do konce, což je jedna věc, která se mi na thajských hororech velmi líbí.

Poltergeist na thajský způsob. Narodí se chlapec. A ten řve. Pořád řve. Nikdo neví proč. Léčitelé se na to snaží přijít, ale marně. A kolem se začínají dít věci. Asijský způsob vyprávění je zcela odlišný, než na jaký jsme zvyklí a nejinak je to i v tomto snímku. Atmosféra je budována velmi pomalu a hlavním cílem je diváka především pořádně vyděsit. Jestli se jim to podařilo záleží na vkusu. Jako rodiče onoho dítka i já už měl dost toho věčného řvaní a měl chuť tento film jednou provždy vypnout. Ale zvědavost, jak to všechno dopadne, mě v tom nakonec zabránila. Jisté nedostatky a nelogičnosti tu zajisté jsou, ale nějak jsem je začal přehlížet. Vnímal jsem jen to, kdo to dítě konečně umlčí. Ano, jistou hrůzu tento snímek ve mě vyvolal. Mít doma dítě, které není k utišení.

Všetci sme omylní a keď som vravela pri filme ostrov smrti, že to bola nuda, tak to som ešte nevidela tento film. Dosť dobre nerozumiem tomu, prečo je tento film zaradený medzi horory, ale zas buďme k sebe úprimný, nie je to prvý ani posledný film, ktorý sa dostal do tohto rebríčka. Neviem, čoho som sa mala v tomto filme báť, ja totiž úplne ani nerozumiem o čom tento film bol, lebo myslím, že som pri niektorých častiach nemala ďaleko od toho, aby som zaspala a neviem či sa mi to pri niektorých aj nepodarilo, kto by to bol vnímal, keď tam bola totálne čierna obrazovka, čo som tiež dosť dobre nepochopila, či to mala byť ta desivá atmosféra, ktorú nám chcel pán režisér navodiť... niekedy som mala problém vidieť, čo tam vlastne je a nie, nebolo to preto, že som nemala okuliare. V Thajsku očividne nepoznajú, čo sú to farby alebo si myslia, že sa vyľakáme čiernej obrazovky, alebo neviem, ako inak si to mám vysvetliť. Len mi teraz prosím Vás nepovedzte, že to len ja som to videla, tak čierne, lebo sa začnem báť, že sa niekto usídlil v mojom notebooku a bude to nejaké rodinné prekliatie. Alebo že by som v minulom živote bola nejakou vrahyňou a niekto sa chce na mne pomstiť? To aby som to začala skúmať a ospravedlnila sa členom rodiny tých zavraždených, aby som mohla pokojne spávať.
Ale vráťme sa späť k deju filmu. Teda, ak sa tam vôbec o nejakom deji rozprávať dá. Lebo ja som tam okrem čiernej obrazovky a plačúceho dieťaťa, ktoré celé dni len plače (a ak niekto trpí migrénou, nech to ani nepozerá, to mu na bolesti hlavy neuberie) nič iné nepostrehla. Celý čas som však myslela nato, že ak by moje dieťa stále takto plakalo, tak si asi ublížim, že som zlá matka.
Ale inak to bol film bez akéhokoľvek napätia a bola to neskutočná nuda, ani neviem, čo ma prinútilo to vôbec dopozerať, fakt som sa strašne nudila a chcela už konečne koniec, ale môžem si zato sama, keď mám také samovražedné sklony pozrieť si film s tak úžasným hodnotením...