1945 (2017)

Veľmi silná téma. Veľa sa hovorí o holocauste, niekedy až priveľa, ale málo o navrátilcoch. Niekto aj prežil, ale kam sa mal vrátiť? Tento film naťahuje, napína, umelecky aj psychologicky, ale nejde do očakávanej konfrontácie. Za všetko povie aj jeden pohľad. Ale ešte viac povie konanie nových domácich na majetkoch po židoch, niekedy už domnelo mŕtvych. Svedomie pritlačí každého – teda skoro každého. Kolektívna vina a útek pred zodpovednosťou za minulé hriechy. A niekedy je to útek úplne zbytočný, pretože nikto ťa nestíha, lenže výčitky sú silnejšie... Na margo rovnakej témy si dovolím jeden dlhší, aleskutočný príbeh z histórie: Toivi Blatt bol poľský žid z malého mesta Izbica, v ktorej žila židovská komunita splynutá s domácimi. V roku 1943 sa tento človek sa ako pätnásťročný mladík dostal do nacistického táboru smrti v Sobibóre vďaka udaniu vlastného „kamaráta“. Pri jeho slovách sa až tají dych:„Keď prišli Nemci, domáci (Poliaci) obyvatelia zistili, že židia patria do druhej kategórie a že si s nimi môžu robiť, čo chcú. Nakoniec som sa obával viac svojich susedov kresťanov než Nemcov, pretože Nemci nevedeli hneď spoznať, že sme židia, ale moji susedia to vedeli. Jedného dňa Nemci prechádzali mesto, aby hľadali židov. Požiadal som o pomoc svojho spolužiaka Janeka, ktorý mi poradil, aby som utekal k stodole, ktorá je neďaleko ich domu. Lenže keď som pribehol, zistil som, že stodola je uzamknutá závorou. Tak som obišiel stodolu a zrazu na mňa jedna poľská žena začala kričať: Toivi, utekaj! Janek už ide! Pomyslel som si, prečo tá žena panikári, veď keď ide Janek tak mi otvorí dvere do stodoly. Potom som sa otočil a zbadal som Janeka, ako ide s nejakým nacistom s puškou v ruke. Janek na mňa ukázal: To je ten Žid! Zoberte ho! Neveril som vlastným ušiam, keď sa so mnou ešte rozlúčil týmto spôsobom: Maj sa, Toivi. Uvidím ťa na ležať na poličke v obchode s mydlami.“Toivimu sa podarilo prežiť tábor smrti, pretože ho po príchode vybrali do pracovnej čaty, zatiaľ čo celá jeho rodina šla ihneď do plynovej komory. Po vojne sa vrátil do rodnej Izbice, aby zistil, že je celá židovská komunita zlikvidovaná. Snažil sa v Poľsku znova usadiť, ale vzdal to:„Mal som pocit, že to už nie je môj domov.“Emigroval do Izraela a potom do Ameriky. Po dlhých rokoch sa na začiatku deväťdesiatych rokov rozhodol po páde komunistického režimu vrátiť do rodnej obce a navštíviť i dom, v ktorom pôvodne vyrastal. Zaklopal na dvere a otvoril mu muž, ktorý tam vtedy býval. Úctivo sa ho spýtal, či by sa nemohol poprechádzať po dome, v ktorom kedysi dávno vyrastal. Muž sa najprv zdráhal, no keď mu pán Blatt ponúkol tri zelené doláriky, vpustil ho dovnútra. Toivi si v obývačke ihneď všimol veľmi starú stoličku, o ktorej majiteľovi domu povedal, že si ju veľmi dobre pamätá, pretože na nej sedával jeho otec. Pán domáci sa zdráhal, že to nie je možné, veď on ju sám kupoval. Pán Blatt teda otočil stoličku naopak a ukázal zahanbenému mužovi, že je na nej napísané meno jeho rodiny. Nový majiteľ však pohotovo zareagoval:„Na čo tá komédia so stoličkou? Viem, prečo ste prišli. Vaši rodičia mali veľmi veľa peňazí, určite sú tu niekde ukryté.“Zarazený pán Blatt sa na to len bez slova otočil a bol na odchode, keď muž ešte dodal:„Ale kam idete? Počkajte, môžeme sa predsa nejako dohodnúť. Rozdelíme sa pol na pol!“Pánom Blatt už tomu mužovi nevenoval ani pohľad a zavrel za sebou dvere. O pár rokov sa Thomas Blatt opäť objavil na tomto mieste a keď šiel okolo bývalého domu svojich rodičov, uvidel tam len neobývateľnú ruinu, rozpadnuté múry, ktoré stáli medzi inak normálne obývanými domami v radovej výstavbe. Veľmi ho to prekvapilo, preto zaklopal k susedovcom prezvedieť sa, čo sa tam vlastne stalo. Susedka prezradila:„Ale pán Blatt. Keď ste minule odišli, tu sa nedalo spať. Sused celý deň aj noc prehľadával dom, len aby našiel ten poklad, ktorý tam musel byť ukrytý. Porozbíjal steny, rozmontoval podlahu, všetko zničil a nakoniec sa dostal do takej situácie, že by oprava toho domu stála viac peňazí, než dokopy vôbec mal. Tak ho musel opustiť.“Ľudská chamtivosť je zázračná vlastnosť.

Presne takto môže honba za majetkom dopadnúť....a hlavne vtedy, keď ten neprávom nadobudnutý majetok patrí niekomu inému. Šťastie im teda nepriniesol. Je zaujímavé sledovať, čo dokáže urobiť s psychikou miestnych malá prechádza navrátilcov cez dedinu. Trošku asi zbytočne natiahnutý príbeh, každopádne bez toho naťahovania by to nebola taká dráma.

Další z našich skoro sousedů, který nebojácně šlape do tématu bonzování Židů. Spousta lidí za II. světové války před nacisty Židy schovávalo. Našla se samozřejmě i ta část, která se zařadila mezi klasické bonzáky a to ať už z prospěchu pro sebe, ze msty, závisti, nebo z prosté blbosti. Těžko zhodnotit, která byla větší. Klady: skoro není poznat, že film vznikl až v roce 2017, tak mě dostala dobová atmosféra. Závěr: doporučuji.

Nikto nevykúpi svoju vinu... Alebo „čo zaseješ, to budeš žať“. Horúce leto 1945, tesne po vojne. Dvaja Židia vystúpia z vlaku v malej neznámej dedine v Maďarsku a spustí sa reťaz reakcií. Zábery na sovietskych osloboditeľov, ktorí sa správajú ako víťazi. Rôzne pozadie rôznych osudov. Čiernobiele zábery. Vhodná hudba. Všetko podčiarknuté a zhrnuté – atmosféra čiernych duší. Len dve ostávajú nepoškvrnené, ako posolstvo. Pre mňa „Dogville“ z Maďarska.

Do maďarské vesničky, kde se zrovna chystá svatba, přijíždějí dva muži. Místní obyvatelé si myslí, že se jedná o příbuzné deportovaných židů...A tak se jeden vesničan oběsí, druhý uteče nevěstě v den svatby neznámo kam, nevěsta zapálí obchod atd atd. Co tím chtěl básník říci netuším, rozhodně doporučuji zajít si ven na limču, což bude lepší zážitek než tento film. Maďarům palec dolů a tomuto zdejšímu hodnocení taktéž. 10%