Život podle Iona B. (2009)

Bezdomovecký maliar, kolážista a solitér. Skvelo koncipovaný, informačne podnetný a dojemný dokument o ňom potvrdzuje známu a štátnymi umelcami (= štátom, resp. korporáciami akokoľvek dotovanými) často spochybňovanú skutočnosť, že kto sa chce venovať umeleckej tvorbe, sa jej venuje - bez ohľadu na vzdelanie, zárobok, ohlas publika a akékoľvek sociálne podmienky. V prípade naozajstného umenia ide totiž o vnútornú potrebu a nie o "umelcami a filozofmi" preferovanejšiu a rozšírenejšiu potrebu ohurovať druhých svojimi zväčša zakomplexovanými egami rozlievajúcimi sa v tonách priemerného a podpriemerného škváru a povýšeneckých filozofických grgoch a prdoch. P.S. Jedna z výstav Iona Barladeanua prebehla na jeseň 2011 aj v Bratislave: symbolicky pod holým nebom boli zhruba jeden mesiac vystavené kvalitné reprodukcie viacerých jeho koláží s priliehavo dosadenými popismi vzniku jeho prác a doterajšieho umelcovho života - zväčša bez stálej strechy nad hlavou.

[IFF, Bratislava 2010] Tak ako každý, tiež často chodievam vôkol stroskotaných a životom ubitých osôb, je to pohľad-žalostivý. Neprehrabávam sa v tom či to ich vina je alebo nie je, ale pri letmom obídení alebo po vhodení mince sa za rohom občas sám seba spýtam: "Ako to?" Normálne som neveril, že z tak zložitých a záporných pomerov dokáže vzísť umelec horlivý. Osvietenec Bukurešti Ion Barladeanu, ktorý sa svojimi brilantnými/absolutistickými kolážami šplhá na lane z dna šachty plnej odpadkov na dočasné, možno i večné výslnie popredných európskych galérií a navyše nadobúda toho najzásadnejšieho-domova aj bicykla. Dan Popescu si zaslúži poklonu už len preto, lebo poskytuje zaslúženú šancu osobe ktorej nemožno uprieť dlhodobé pokusy o naplnenie náročnej úlohy-žiť dôstojne. Spoveď s obalom pominuteľným, ale s vnútrom nezhasiteľným. Nestrojená, nenútená-nádherná.

Dokumenty veľa nepozerám, som ale fakt rada, že tento som si na MFF vyhliadla. V podstate je to taký malý americ, pardon, rumunský sen, keď sa z bezdomovca, po tridsať rokov si tvoriaceho umenie pre seba do šuflíka (bez šuflíka, je to predsa bezdomovec), stane z roka na rok niekto, koho diela obdivujú ľudia z vyššej spoločnosti v zahraničí a diela vystavujú vedľa Warhola. To vysoké hodnotenie má zopár dôvodov - prekvapenie, že zrazu niekto objaví 60ročného muža, zoberie ho z ulice, dá mu možnosť vystavovať v jeho galérii a úplne mu zmení život - a nie je to vymyslené, je to realita. Ďalej samotné diela pána Iona - tie koláže čo robil/robí sú podľa mňa mnohé skvelé, označujú ho za pop artistu a vtip je v tom, že keď s tým on začal, vôbec netušil, že niečo také má svoje meno a inde vo svete je to uznávané. Nie tak ale v domácom Rumunsku, kde si vládli komunisti, ktorých on z duše neznášal. Veľa jeho koláží je preto politických a venujú sa hlavne jeho "obľúbenému" Ceauşescu-ovi. Nie je to podané depresívne, ale s ľahkosťou a vtipom, sám Ion je asociál ako sa patrí. Malé ale výnimočné dielko, v novembri 2010 získalo Cenu Emmy! (MFF Bratislava 2010) + Takisto zaujímavá bola diskusia s režisérom po filme aj o tom, že záver celého príbehu bol aj pre nich otvorený a nikto nemohol vedieť, ako to celé dopadne. A podľa mňa to dopadlo super.

Záhada je, že si ho vôbec niekto všimol. Parádny umelec. Ako človeka ho oceňujem. Ale keď mám hodnotiť kvality tohto dokumentu tak váham.

Život je krátky, umenie je večné. Resp.aké je byť opitý slávou a chcieť len tak trochu umrieť. Resp.čo sa praktizuje v rumunských zubných ambulanciách pri kontrole výsledku - povedzte: LASTÚRA, ŠUNKA, MISSISSIPPI. Úplne inak - pocitový protipól kRENÉmu.