We Bury the Dead (2024)

Trivialna "smutna" vztahova drama na pozadi "postapo" zombie filmu. Nie je to Kramer vs. Kramer a chciet to zamaskovat zombikmi, v ktorom smere ide film na 10% potencialu, bohuzial dokopy nefunguje. Remeselne je to slusne, horiace inferno na obzore je slubne. Cele je to vsak slabe. Aria - Lascia ch'io pianga - "Let me weep over my cruel fate, and let me sigh for liberty. May sorrow shatter these chains, for my torments just out of pity."

Časť Austrálie je po nevydarenom vojenskom experimente zničená a plná obetí. Daisy Ridley sa prihlási do skupiny, ktorá hľadá a odpratáva mŕtvoly, no v skutočnosti chce nájsť svojho manžela. Situácia sa skomplikuje vo chvíli, keď sa mŕtvi začnú prebúdzať.
Hoci popis môže vzbudiť dojem, že ide o klasický zombie krvák, opak je pravdou. Dielo pokračuje v trende nastolenom filmom 28 Years Later, ktorý využíva zombie žáner skôr ako kulisu na rozprávanie hlbšieho, psychologickejšieho a melancholickejšieho príbehu. Tentoraz je to navyše prepojené s road movie prvkami.
Film sa zaoberá motívom potreby uzatvárať veci, ktoré sú už dávno ukončené, no my sami žijeme v sebaklame. Miestami som mal pocit, akoby scenárista opisoval od Alex Garland, no v pozitívnom zmysle slova (najväčšie zlo je človek, motív pôrodu a podobne).
Čistokrvného hororu tu veľa nenájdeme, dokonca tak málo, že by som si pokojne vypýtal o porciu viac. Práve preto miestami trpí atmosféra snímky a skôr som mal pocit, že sledujem road movie drámu než hororový film. Musím však uznať, že nápad so škrípaním zubov je výborný a mimoriadne nepríjemný. Navyše výzor zombie sa podaril, tvorcovia stavili na praktické masky, ktoré aspoň na chvíľu dokážu zachrániť hororovú atmosféru.
We Bury the Dead pokračuje v nastolenom trende zombie filmov, ktoré žáner využívajú na rozprávanie hlbších myšlienok než len samotné krviprelievanie, ktoré tu paradoxne takmer absentuje. Veľa hororu sme síce nedostali, no stále ide o kvalitný film.

Myslel som, že dostanem nejaký zombie "nářez" v modernom kabáte. Ale bohužiaľ sa zas tvorcovia vydali akýmsi sentimentálnym a depresívnym smerom, ktorý sa zdá byť v dnešnej pseudoartovej dobe populárnym. A najhoršie na tom je, že ani tento štýl prezentácie, v tomto prípade absolútne nefungoval. Bolo to uťahané, nudné, plné flashbackov, ktoré už aj tak vypĺňali len filmové prázdno. Čiže do prázdnych sekvencií boli vkladané prázdne vatové tyčinky a nebolo tak nič čo by mohlo zaujať a celé to nakopnúť. Maličké plus za očarujúci post-apokalyptický vizuál a dobré zombie masky.

Taky bych se někdy rád podíval do Tasmánie, ale radši za poněkud jiných okolností. I když... možná že... No nic. Viděl jsem už několik alternativních zombiáren, kterým jsem dal jednu dvě hvězdy pouze proto, že se jedná o můj oblíbenej žánr, a pak je hodil do koše. Ale tahle australská pecka do koše rozhodně nepatří a půjde pěkně na exterák. Já osobně bych sice poslední čtvrthodinku pojal a vypointoval nějak úplně jinak, ale nic proti, všechny filmy holt nemusí končit mým oblíbeným všeobecným brutalmasakrem. A až po filmu jsem zjistil, že stejnej rejža má na svědomí i moje veleoblíbený australský preapoThese Final Hours, takže žádná náhoda, tenhle chlápek je bourák.

Spoiler. Za mňa veľmi dobrý, pôsobivý a v neposlednom rade „iný“ zombies (?) thriller. Prísť po desaťročiach a doslova stovkách (azda skôr tisíckach?) snímok tohto rangu s niečím aspoň trochu originálnym, nie je sakra komplikované. Je to temer nemožné. Preto v hororoch nevyhľadávam ani živých mŕtvych, ani vlkolakov, ani upírov. Šanca, že sa podarí stvoriť niečo fenomenálne, je totiž veľmi nízka. No, a predsa sa dá, keď sa chce! Príbeh o mladej statočnej žene, strastiplne putujúcej zdevastovanou, chaotickou krajinou terorizovanou zombies (?) nákazou, za svojou láskou, pričom prvá polovica ukazuje praktickú stránku veci (chodenie od domu k domu v spoločnosti ozbrojených vojakov s nervóznymi prstami na spúšťach) a systematickým „čistením“ územia (dom za domom, ulicu za ulicou, mesto za mestom), považujem za VEĽMI originálny. Dokonca je tak dobre spracovaný, že by mi nevadilo, ak by mal o hodinu viac a ak by vlastne ani nemal príbeh. Ak by sme „iba“ sledovali čistenie mesta. Viete, poňať to ako pseudo dokumentárnu bombu, priamo medzi divákove oči. Takže keď sa od tohto mrazivého konceptu v polovici upustí a dej sa vybral iným smerom (resp. vôbec nejakým smerom), jednak ma to trochu zamrzelo a jednak to začalo obsahovať rôzne povinné žánrové klišé, ako je napríklad nadčasová myšlienka, že nejeden raz sa vo vyhrotenej situácii viac ako monštrum nespráva „ozajstný“ netvor, ale obyčajná ľudská bytosť. Ale musím na obranu tvorcov dodať, že i táto dejová odbočka je spracovaná na pomerne vysokej, smutnej a psychologicky uveriteľnej podobe, pričom zaujímavý dodatok k nej sa koná i na samom konci. Veľa tomu samozrejme dáva i (zase raz) skvelá Daisy Ridley (až sa zdá, že Star Wars bolo paradoxne tým najhorším, čo sa jej mohlo v kariére vyskytnúť) a veľmi nepríjemné, presvedčivé masky.