Věznice parmská (1948)

Filmová klasika mala vždy veľkú oporu v klasických knižných dielach. Stendhalov román je prepísaný verne s dôrazom na všetky aspekty. Hviezdou je určite Gérard Philipe, ale k úžitku je, že zbytočne nenechával strhávať pozornosť na seba a priestor mali i ostatní herci. Film bežal v našich kinách v dvoch častiach v roku 1949 a neskôr aj v televízii.

Predlohu nepoznám a preto je mi ťažko vyjadrovať sa k obsahu, ktorý na mňa pôsobil viackrát zvláštne. Už len ten podivný tetovsko-synovcovský vrúcny cit, často menovaný ako milovanie, nie je po morálnej stránke nijako odsúdený ako nemravný, či aspoň skritizovaný. Bol oto snáď vtedy normálne? Hl. hrdina, ktorý sa po celý čas správa veľmi nerozumne, je nielen sukničkár, ktorý strieda sukne, ale aj naozaj zabodne manžela svojej milenky a je teda právoplatne odsúdený. Kritizuje súdne konanie, pritom súd berie (nespravodlivo) ako poľachčujúce okolnosti to, že páchateľ je šľachtic, ešte k tomu mladý a nenaparí mu slučku, ako to vtedy bolo asi bežné. Predseda vlády tamojšieho spoločenstva sa podieľa na kriminálnom zločine - úteku z väzenia. Zavŕšené je to tým, že sa mladý šľachtic po úteku z nudy vlastným pričinením ocitá späť v moci polície. Film má premrštenú stopáž a hlavne romantické pasáže sú dosť nudné. Jednotlivým intrigám mohla byť venovaná väčšia pozornosť. Nebyť väzenského prostredia a už spomínaných intríg, išlo by o sterilné dielo.

Stendhal spoločne s Maupassantom sú pre mňa poslednými aktuálnymi predstaviteľmi francúzskej literatúry 19. storočia. Preto ma potešilo, že ČT2 zaradila do programu takmer 70 rokov starú adaptáciu jeho Väznice parmskej s neskutočne charizmatickým Gérardom Philipom v titulnej úlohe. Christian-Jaque sa svojej úlohy zhostil so cťou a ja nemám problém ponechať filmu pôvodné štyri hviezdičky. Aj keď je literárna predloha objemným dielom, podarilo sa mu zachovať ducha a kľúčové peripetie príbehu. Vybral si dobrých hercov, z ktorých iba predstaviteľ kniežaťa bol viac afektovaný, ako by bolo zdravé. Aj hudba výborne podfarbovala dianie na obrazovke. Pousmial som sa pri každom objavení sa Tullia Carminatiho (ministerský predseda), lebo som v ňom videl takmer dokonalú podobu s Františkom Smolíkom. Samozrejme, že film má aj nejaké slabiny (preto iba štyri hviezdičky), z ktorých ma najviac iritovali nezvládnuté scény z rebélie v Parme. To však neznižuje celkový výborný dojem z tohto filmu, ktorý hravo obstojí pred súčasnými nákladnými a spravidla bezmyšlienkovitými adaptáciami veľkých literárnych diel.

Príbeh z červenej knižnice v majestátnych kulisách historickej Parmy.↵ 
Exteriéry sú veľkolepé, kostýmy padnú ako uliate, herci hrajú presvedčivo - žiaľ v prehnane romantickom a idealistickom príbehu (životná láska na jediný pohľad, útek chorého z väzenia s maličkým pilníkom, ohrozenie vlastného života kvôli pohľadu na milú).↵ 
Škoda, pretože príbeh má aj zaujímavejšie a realistickejšie stránky - zneužívanie moci, obeta v prospech lásky, boj za občiansku slobodu.

Za mřížemi pevnosti, srdce stůně, touží milovat. Láska k tobě otevírá chladný žalář. Budí cit vřelý, dosud nepoznaný. Probodli srdce naší lásky, zasadili úder tělu touhy. Náš cit je pevný, nezeslábl, jim je cizí, na obzoru pouhá jejich koketérie ryzí. Pykáme za snobský zločin intrik, parádivost, viny ostatních. "Ne, láska není hřích, hříchem je nemilovat." Štěstí hledat a vydobýt. Budu bojovat za svobodu, svobodu milovat. Modlím se, i když vím, že už tě nikdy více nespatřím. Naše cesty se musely rozejít, však srdcím nezabránilo nic se nespojit.