Ve sklepě (2014)

Reálne, jak totoUlrich Seidldokázal natočiť? Strašný bizár, ale miestami pekne komický. Zvyšujem na 4*. Viem, že ide z väčšej časti o pseododokument, ale aj tak. Ono to v skutočnosti ani nie sú natoľko extrémne fetišizmy, ako by sa zdalo vďaka tomu, že ich prezentuje totálne seriózne. Napriek tomu však vytvárajú značné znepokojenie a zarmútenie nad psychickým alebo intelekčným stavom týchto skupín/jedincov, ktorí si svoje konanie ani neuvedomujú. Vo výsledku teda, aj keď sledujeme amatérske herecké výkony, ide o efektívnu sondu do odpudivej, ojedinelo sa vyskytujúcej sorty výrazne nevšedných ľudí, ktorí v súkromí praktizujú bizarný spôsob vedenia života/vzťahu, kedy sa nielen vymykajú prípustnej uletenosti, ktorá hranice snáď ani nemá stanovené, ale najmä nepôsobia zdravo. Nie natoľko uletené, aby si človek nedokázal povedať, že sa v realite nedejú óómnoho viac perverznejšie a nechutnejšie veci než tie, čo Im Keller tak odvážne prezentuje. Niežeby som ale znechutený nebol, iba mám pocit, že sa dalo vyžmýkať viac. Alebo aspoň okrajovo načrtnúť. O priemerné dielo rozhodne nejde už len z pohľadu štylizovania jeho záberov a komunikácie daných osôb v nich, pretože ak by vyprávali o čomkoľvek, i tak by to vyžarovalo podobne nepríjemný dojem.

Po světě běhá spoustu pošuků, ale co si budem - z nějakého důvodu se jich snad nejvíc vyskytuje u našich rakouských sousedů. Jsou navíc ujetí takovým typicky zvláštním, kyčovitě bizarním způsobem, a ve sklepě si realizují svoje hobby. Postarší paní si tam chodí pravidelně pochovat umělohmotná miminka, dědkové zastřílet, aby se připravili na Turky, nebo si zachlastat pod hákenkreutzem, SM páreček pak většinou kvůli oblíbenému věšení za koule.. Nikam nespěchající styl Ulricha Saidla mi u dokumentární formy úplně nesedl, a vkrádala se nepříjemná nuda, preferuji tedy určitě jeho hranou tvorbu. Navíc mi bohužel přijde, že pozorování těchto ubožáků je tak trochu něco jako zoo, nebo Výměna manželek pro intelektuály.

Mé první přímé sestkání s tvorbou Ulricha Seidla, kolem které jsem vždycky jen tak kroužila a teď konečně měla díky HBO Max možnost do ní zabřednout. Začala jsem dokumentem, jenž není tak úplně typickým dokumentem, jaké znáte z ČT2. Tohle je drze a explicitně naladěná sonda do životů zajímavých lidských postaviček, které se nebojí otevřeně sdílet a názorně ukazovat svá sklepní tajemství. Vizuální živé obrazy perfektně reflektují a rámují syrovost zdejšího tématu. Pro někoho bude mít tento dokument nulovou hodnotu, jelikož nelze říct, že vás nějak doživotně obohatí a tím, že Seidl sám o sobě je dost kontroverzní tvůrce, dá se na tuto látku pochopit jakýkoliv názor.

Sonda do panoptikálního bizáru rakouských sklepů, které tak nechvalně proslavil Herr Priklopil, když v jednom z nich osm let věznil Nataschu Kampusch. Husí kůži nahání zjištění, že jednotliví protagonisté tohoto dokumentu se vlastně od zmíněného Priklopila zas až tak moc neliší. Na druhou stranu už víme, kde má nejeden Rakušan svou 13. komnatu. Ve sklepě.

Dokumentárny film režiséraUlricha Seidlaz roku 2014 prenáša diváka do rakúskych pivníc, aby sa mohol oboznámiť so všetkým, čo v nich obyvatelia tejto krajiny robia. Dobre, možno nie s úplne všetkým, ale Seidl do dokumentu obsadil zaujímavých protagonistov, vďaka ktorým má divák pocit, že to "všetko" skutočne videl. Žena, čo skladuje v krabiciach živo vyzerajúce bábiky, alkoholik, hráč v dychovke a zberateľ nacistických relikvií v jednej osobe, či milovníci špecifických sexuálnych praktík a úchyliek. Pestrý mix Rakúšanov zobrazuje na prvý pohľad bežných ľudí. Tí sa však za dverami svojich bytov a domov - presnejšie v pivniciach týchto bytov a domov - venujú špecifickým aktivitám. Avšak viac než pohľadom na tieto aktivity je Seidlov film pohľadom na ľudí, ktorí ich vykonávajú, respektíve do ich vnútra. Prezentujú svoje pohnútky a pohľady, vytvárajúc tak mozaiku súkromnej identity jednotlivca v rakúskej spoločnosti. Stret súkromia a verejnosti síce nie je v dokumente príliš výrazný, ale aspoň v náznakoch vidno, ako sa ľudia dokážu zmeniť po tom, čo vojdú do svojich pivníc. Seidl ukazuje pestrú plejádu toho, ako možno tento priestor využiť. Niekto dostáva v dokumente pomerne veľa času, viacerí len jeden záber bez akýchkoľvek slov. Výpovednú hodnotu však svojím spôsobom ponúka pohľad na každého z nich.Im Kellersa diváka nejedným záberom snaží šokovať. V súčasnej spoločnosti (rozumej v rokoch po vydaní dokumentu) je však niečo také čoraz ťažšie. Seidl síce možno nezachytáva každodennosti, s ktorými sa človek bežne stretáva, ale na druhú stranu dokument neponúka ani tie najväčšie bizarnosti. Kto vie, možno aj váš sused robí v pivnici stokrát horšie veci, než to, čo zobrazuje tento dokument. Ale ešte raz, viac než aktivity sú v Seidlovom filme dôležitejší ľudia. Pretože práve oni sú tým, čo robí jednotlivé činnosti zaujímavými.