Nick Cave: One More Time with Feeling (2016)

Skeleton tree v plnej paráde. Sonda do nahrávania albumu ktorý je poznačený tragickými udalosťami. Nemoralizuje, nevydiera. Celé sa to nesie na veľmi opatrných scénach rozhovorov a sebaistých záberov z nahrávania. Je to o sile vysporiadať sa so smrťou. O nutnosti tvoriť niečo čo ma zmysel. Nick Cave je hudobný Boh a Warren Ellis je jeho práva ruka. Zarezonuje. Ale inak ako by niekto od dokumentu takéhoto formátu čakal.

Nick Cave tu máloktorú myšlienku podáva súvisle. A ja jeho prejavu fandím, lebo verím, že za tým nie je neschopnosť vyjadriť sa, ale nezmieriteľnosť s jednoduchosťou prevedenia. Raz sa takto zasekol aj človek na opačnej strane kamery, ktorý s ním robil rozhovor. Tu išlo zase o snahu spýtať sa na bolestivú tému dostatočne opatrne. V roku 2015 Nickovi zomrel syn, v 2016 už natočil dokument. Znie prekvapivo, že to zvládal, ale aj logicky. Potrebuje sa zamestnávať. Lebo existuje deň, noc a potom je tu ešte obdobie života, kedy je človek sám so všetkým, čo sa mu stalo, a tam sa nechceme vracať. Je to ako čiernobiely dokumentárny film, o ktorom nikto iný nevie, že sa nakrúca. A sami sebe sme najneochotnejším divákom, keďže nesledujeme zo záujmu, ale z donútenia.

"Most of us don't want to change. What we do want is sort of modifications on the original model. We keep on being ourselves, but hopefully better versions of ourselves. But what happens when an event occurs that is so catastrophic that we just change from one day to the next? We change from the known person to an unknown person, so that when you look at yourself in the mirror, do you recognize the person that you were, but the person inside the skin is a different person? So that when you go outside, the world its the same, but now you are a different person, and you have to re-negotiate your position in the world."

Za Nick Cave sa skrýva citlivý kryptonym umelca na báze Jazzu s ktorým si osud zahral
plnými dúškami. Jeho pôsobivá hudba vychádza vždy z hĺbky duše, vyplýva aj z jeho tvorby. Tragédia, ktorá sa ho dotkla sa neodzrkadlila v jeho morálnom poklesku, ako to u mnohých umelcoch chodí, ale
pôsobivým prejavom umelecky vyjadriť svoj žiaľ nad tragédiou. Pôsobivé dielo v čiernobielom podaní
a štýl v akom ho réžia ponúka je iba prejav veľkosti Nicka.

Pokiaľ Mercy on me dávalo pochopiť Caveovu postavu (postavy), One more time with feeling dovoluje čiastočne ukázať, kto je Nick Cave ako osoba. Umelec, básnik, boh, vyjadrujúci sa v rýmoch a metaforách, a zároveň človek otrasený obrovskou stratou, v živote, aj pre jeho dielo. Bez farby a bez sĺz. Smutné, krásne.