Topâzu (1992)

Bytostnú osobnostnú prázdnotu v prostredí moderného (1992) niekoľkomiliónového Tokia sleduje režisérRyū Murakamiprostredníctvom hlavnej postavy - prostitútky Ai (Miho Nikaido), pohybujúcej sa vo svete sado-masochistického sexu za peniaze. Príbeh, ktorého hlavnou náplňou sa na prvý pohľad môže zdať byť iba pre niekoho dekadentné zobrazenie špecifických sexuálnych praktík, je však v skutočnosti hlbším nazretím na život mladej ženy, ktorá je stratená vo svete a tak trochu aj v sebe samej. Verí veštbám, žije podľa odporúčaní veštice a verí v to, že sa jej život obráti k lepšiemu. Zmena však akosi neprichádza a pred divákom tak dochádza k postupnému prerodu hlavnej postavy, ktorá nedokáže uniesť nenaplnenie prorokovaného osudu. Táto charakterová metamorfóza je v rámci deja zrejmá, ale zrejme aj kvôli celkovo pomalému tempu celého snímku nie je príliš výrazná. Ale to tu prakticky nie je v podstate nič. Takmer dve hodiny minutáže sú vyplnené mnohými zbytočne rozvláčnymi scénami, ktoré si pre seba možno úplne zbytočne "odkrajujú" až príliš veľa času. Či by ich však skrátením nahradili scény lepšie, je diskutabilné. Film ako taký síce nesie zjavnú myšlienku a posolstvo, tie sa však, bohužiaľ, v celej tej "vate", v ktorej sú skryté, do veľkej miery strácajú. A to je škoda, pretože Murakamiho výtvor určite nie je žiadnym lacným BDSM pornofilmom, ale dielom s nápadom a potenciálom, ktoré však nedokáže naplno využiť.Topāzuje najmä preto kúskom, na ktorý divák zrejme veľmi rýchlo zabudne. Aj napriek tomu, že nejde o zlý film, neponúka nič, čím by výraznejšie dokázal zaujať. Príbeh pôsobí rozťahane a miestami prázdne, obzvlášť v druhej polovici, postavy nie sú ničím špecifické, neosloví ani výprava, hudba či technické spracovanie.

Od režiséra Rjú Murakamiho som čítal román V polievke Miso. Priemer. No dal som autorovi šancu aj ako režisérovi. Dočkal som sa nadbytočne explicitnej prehliadky  života sado maso prostitútky. Slečna sa popri robote, kde načúva želaniam klientov, oddáva radám veštice a ich splneniu, a taktiež na slovo počúva svoju kolegyňu - narkomanku. A tak si na opätovné stretnutie s ex-milencom vezme od nej darček - tabletku, po ktorej bude silná ako lev. A naozaj získa silu, ktorá spôsobí, že sa stáva poľutovaniahodnou troskou, čo ani nevie ako sa volá. No ako lev sa nebojí nikoho a ničoho. Menej dekadencia - viac poslušnosť a ponižovanie. Záver naznačuje posun od prostitúcie k spevu. No stále ide len o vyhovenie prianiu publika. Režisér nevníma dekadenciu ako umelecký smer, ale ako úpadok. Predkladá o ňom publiku trpkú správu. Smutnú, jednorozmernú a hlavne: otravnú a nudnú. Humor som vo filme nenašiel.

No, moc moudrý z toho teda nejsem.. První SM polovina plná drobných epizodek je jako jakási cool japonská verze rodriquezových Čtyř pokojů.. To jsem si lebedil v parádní erotické estetice a krásném japonském humoru. Pak ale přijde druhá půlka která je spíš japonskou verzí Lynche a já jako divák nevím jak se s tím poprat..... PS: Flipnicův koment je trochu mimo.. Zdaleka nejde o žádný okrajový hardcore.. Koho neurazí trocha erotiky, ten to pobere prostě jako zajímavý film.

zvlastne ale kazda polovica filmu bola uplne o nieocm inom. co na zaciatku zacalo fajn po polke upadlo a nastal tulm ako po zazracnych tabletkach. mozno som nepresiel vsetkym tym co FLipnic a teda som tomu vlastne ani nemohol pochopit :) ale co viem s istotou je ze hladanie akehosi ex milenca bolo nekonecne a prakticky bez konca. RIP Tokyo Decadence

Mladá slečna Ai si přivydělává jako SM submisivní prostituka. S jejím jemným a dětským obličejem by jí nikdo neodhadoval na ženu s nabídkou takových služeb. I když dělá takové zvrácenosti, tak je v jádru stále čistá a nezkažená. Je to milá osoba, která není sobecká a má soucit. Bohužel takové věci dělá pro peníze a i když se brání, tak se spiní a špiní. Už najednou s obyčejnými lidmi nemá nic společného. Stává se vyvrhelem – v určitých kruzích žádaná, ale na ulici od ní odvracejí zrak. Divák s ní prochází z jednoho hotelového pokoje do druhého a setkává se tak s podivnými přáními, perverznostmi, ale i velmi erotickými scénami. I taková mladá dívka Ai má ale stále sny a věří v lásku a návrat svého milovaného. Místy vzrušující, místy dojemné a místy zvrácené s roubíkem v puse. Zajímají mě tyto sondy osamělého člověka v chaotickém a násilném světě. Film se nesnaží mentorovat, vysvětlovat ani nijak šokovat přímým brutálními záběry. Scény jsou sice pro otrlejší diváky, ale jsou perverzní scénou nikoliv přímým pohledem na genitálie či jiná zvěrstva. Tím tento snímek neklesl na úroveň prvoplánovaných úchyláren, ale spíše je jako umělecké zobrazení zvrácenosti ve společnosti. Píseň, která zazní na začátku filmu se jmenuje Los Van Van - Llegue Llegue.