Punk jako životní postoj (2005)

No áno, keď si poviem punk, vybavia sa mi v prvom radeSex Pistolsa s nimi spojený hluk, chaos a disharmónia, takže UK punk mi je svojim imidžom a mojimi vlastnými začiatkami značne bližší, lenže... S odstupom času ma tá prebytočná provokácia na úkor nejakého hlbšieho zmyslu takpovediac znechucuje a čoraz častejšie sa na niekoho, kto sa označuje ako punker, či punkáč dívam s rokmi prevereným dešpektom, pretože (hoci už vymierajú) "krocani" a "gumkáčky" sú hanbou tejto subkultúry, ktorá sa vie (čo je pre veľa ľudí šok!) prejaviť aj v inej než v no future stránke veci - viz skvelýHenry Rollins, ex-BF, básnik, prozaik a v neposlednom rade človek, ktorému záleží aj na fyzičke (čo som od éryMisfitssnáď ani nevidel, a tí - čo si budeme hovoriť - sa o punk len "obtreli"). A tým sa dostávam k US punku a subžánru hardcore. Znovu - londýnsky punk mi je hudobne bližší a určite sa tu nájde viac kapiel, ktoré mi sadli, než v tom newyorskom, avšak keď už si človek zvykne na kadenciu bicích a temer rapový prejav a preloží si aspoň pár textov, možno "melodiku" UK oželie (dobrým príkladom sú napr.Dead Kennedyss klasickým punkovým soundom a do živého režúcimi textami). Inými slovami - odchlastaj si svoje, ak to potrebuješ, experimentuj, ak ťa to spraví šťastným, vybúr sa, mládež to potrebuje a pak - vzdelávaj sa, makaj na sebe, mysli na to, že tvoje telo je tvoj chrám. A potom zistíš, že v punku sa nič nezmenilo, len ty si dospel. PotešiliSiouxsie,Jarmusch, čiJello. Skvelá hudba, hodnotné postrehy, historické súvislosti (paralelný vývoj UK / US punks), chcelo by to však pritlačiť na pílu. Punks not dead, len tak smrdí :)))

Sledovanie filmu bolo priamo v duchu jeho názvu: klub Intergalaktická Obluda, sledovanie na stojáka, počas filmu doznievajúci Vianočný bazár s všakovanými punk/ hc/ anarcho hudobnými, zinovými a odevnými šmačkami vrátane vegánskej predvianočnej kapustnice, zabávajúci sa ľudia (stolný fucík, fajčiareň, priateľské hlučné debaty). Rezultátom tak bolo, že som prvých dvadsať minút rozumel cca každé tretie slovo. Napriek tomu to vôbec nevadilo, pretože atmosféra to pozitívne prehlušila. Skôr mi teda vadilo, že obsah filmu názvu príliš nezodpovedal. Skôr to bolo o histórii punkového hnutia ako o nejakých hodnotách. Tie tam trošku vniesli hádam len vstupy Jella Biafru (frontmana legendárnych Dead Kennedys), Jima Jarmuscha a čiastočne i Henryho Rollinsa (známeho najmä z kapiel Black Flag a Rollins Band), ktorý ma pobavil porovnaním rozdielu mentalít obyvateľov východného a západného pobrežia USA (niečo v zmysle, že :“východňári sú divokí priami drsňáci – v L.A. by poriadna pankáčska skupina vzniknúť nemohla:)". Ako taký sumarizujúci faktografický dokument to však bolo celkom dobré - až na tunajšími komentátormi trefne pripomenutý nie vždy celkom vydarený výber hudobných skupín. Rezultát: so štyrmi punkovými hviezdami neváham ani na okamih:)
A aby som si prihrial aj vlastnú polievočku v duchu názvu filmu: môj vlastný punkový postoj sformuloval celkom presne dlhoročný pankáč a veľmi dobrý kamarát keď zahlásil: „Mňa v panku nikdy nebavilo také to hrozne seba sa vážne berúce naštvanie na celý svet, ale hlavne sranda, pozitívne nasratá energia a z nej vyplývajúci prirodzený pocit, že helfneš nejako človeku bez nároku na čokoľvek, ak vidíš, že je práve v sračkách. A hlavne všetko, vrátane týchto drobných DIY (do it yourself – urob si sám) akcií brať s humorom :)))“

Pripomenúť si niektoré naozaj kvalitné skupiny bolo príjemným zážitkom, no bohužiaľ im bolo venované málo pozornosti, a čo mi je ľúto, tak také pecky ako The Adicts alebo Joy Division boli úplne vynechané (aj keď v jednom úseku som začula kúsok JD, no hovorené o nich nič nebolo). Naopak bola som prekvapená, čo tam robili takí Limp Bizkit (úplne odveci) alebo opisovanie nezmávych, alebo veľmi starých skupín zo začiatku mi tiež veľmi nesadlo, lebo tomu venovali veľa času. Kto si chce spraviť prehľad o punku, radím skôr originálny "Punk's Not Dead". Tam sa dostanú k slovu aj kvalitnejší predstavitelia novšej generácie, a nie iba samí vyžití dedkovia, lepšie skupiny a ak sa nemýlim, tak aj viac live show.

Až príliš priestoru je tu venované americkej predpunkovej scéne (čím nechcem povedať, že namala byť spomenutá, ale z 88 minútového dokumentu je 25 minút naozaj veľa!!!), čo ide samozrejme na úkor iných punkových období a kapiel. No a ak sa nejaký dokument chce pýšiť názvom Punk attitude, určite by mu z jeho zorného uhľa pohľadu nemal vypadnúť working-class (alebo ak chcete Oi!) punk s Jimym Purseyem a jeho kapelou Sham 69 na čele. Pre boha, veď oni zachránili punkové "hnutie" pred totálnou komercializáciou a falošným pozlátkom, keď (ako sa spomína aj v dokumente) sa z punku stala len módna záležitosť. Preto ak niekto robí dokument na počesť Joeyho Strummera a dá prednosť umelohmotným Blink 182, Limp Bizkit či Green day na úkor kapelám ako boli spomínaný Sham 69, Cock sparrer, Major accident, Last resort či 4skins, tak to človeka trochu zamrzí :-( Preto musí ísť z môjho pohľadu jedna hviezdička dolu. V každom prípade sa jedná o dokument, ktorý je naozaj hutne nabitý informáciami a to nehovorím o druhom dvd, ktoré obsahuje 133 minút rôznych bonusov rozdelených do rôznych tém ako napríklad: punk a ženy, punk a výtvarné umenie, ziny, móda... Takže si myslím, že za zhliadnutie nič nedáte.

Realistický dokument o punku, vzniku,osobnostiach, oblečení....V tejto vete sa neskrýva žiadne spisovateľské klišé,ale je to dokument s pohľadom,ktorý detailne zobrazuje kladné i negatívne stránky tohto spôsobu života, revolty , resp. boju proti spoločnosti.Chronologický dej tohto hudobného dokumentu má hlavu a pätu a môže sa merať a stáť v jednej rade s podobnými filmami ako napr. Skinhead attitude .Myslím si, že aj človek, ktorý má proti tejto kultovej hudbe záporný a negatívny vzťah pustením si DVD nič nezkazí a práve týmto rozprávaním o kultu PUNK si svoj názor ešte viac zaryje, zamyslí sa alebo jeho postoj k tejto hudbe sa otočí o 360 stupňov. 84 % fakt nie je náhodných.