Ploy (2007)

Snímka režiséraPen-Eka Ratanaruangaz roku 2007 je pozoruhodným pohľadom do stereotypného manželstva dvojice Wita (Pornwut Sarasin) a Deang (Lalita Panyopas), ktorého katalyzátorom je príchod mladej Ploy (Apinya Sakuljaroensuk) do ich hotelovej izby. A bez toho, aby vlastne čokoľvek urobila, sa roztáča pomyselný kolotoč udalostí, s ktorým režisér Ratanaruang výborne pracuje. Určite minimálne v dvoch tretinách filmu. V rámci nich rozpovedá pomerne komorný príbeh (vzhľadom na množstvo hercov a využitie výpravy) v jednom bangkokskom hoteli, ktorý sa vyznačuje predovšetkým skvelou pomalou atmosférou. Tá v sebe spája mimoriadne dobre technicky zvládnutú, takmer až intímne fungujúcu kameruChankita Chamnivikaiponga, pasujúcu ambientnú zvukovú zložku, ako aj kvalitnú psychológiu postav, ktorá sa odráža predovšetkým v rozhovoroch dvojice Wita a Deang. A zmienku si takisto zaslúži aj zakomponovanie snových pasáží do filmu. V Ratanaruangovom diele ich síce nie je veľa, ale predovšetkým tá prvá je priam majstrovsky zvládnutou scénou so skvelým strihom v jej závere. Plusom tejto snímky je do veľkej miery zároveň jej nepredvídateľnosť. Zásadné dejové zvraty síce film neponúka, ale takisto sa nevyvíja smerom, aký možno divák na začiatku očakáva. Preto o to viac mrzí, že snímka má v závere klesajúce kvalitatívne tendencie, ktoré značne ovplyvňujú celkový dojem.Ployje napriek tomu zaujímavým dielom so schopnosťou zapôsobiť predovšetkým svojou atmosférou a technickou stránkou. A práca s psychológiou postáv a balansovanie na pomedzí reality a sna takisto nie sú na zahodenie.

Film, ktorý svojim psychologiým rozmerom dokáže predčiť hocijaký film... Rozhovory v hotelovej izbe dosahujú nevýdaných hĺbok, také životné pravdy aké odznejú v tomto filme som už dlho nepočul. Škoda, je len jediné, že ten film sa nepodarilo udržať po celý čas len v tej jednej hotelovej izbe, mohla to byť paráda. Priestorovým expadovaním deja strácajú rozhovory na hĺbke. Hodnotím tento film veľmi kladne.... a doporučujem.

Tu mladú by som vysekal...

Dopředu jsem se díky rešerším na netu trochu obával, že Ploy se ponese ve stylu jednoho díla páně Tsai Ming-lianga, u kterého jsem málem umřel nudou. Ale ne, jak jsem mohl zapomenout na předchozí režisérův snímekInvisible Waves(mimochodem zde hodně podceněný), jenž se mi před necelými dvěmi lety ve Varech tak strašně líbil, a kterému se Ploy relativní absencí hudby (krátké momenty, kdy zazní skladba z Ployina iPodu či z úst zamilované služebné, mají osvěžující účinek), hlučením, dlouhou kompozicí záběrů, náladou a uvedením diváka do stavu jakési hypnotické otupělosti, hodně podobá... Samotná Ploy je slovy Daeng "very cut" a snímek přes jistou tíživost a smutek a únavu v očích postav výslovně relaxační záležitostí.(01.03.2008)

..fascinujuco hlucny film, ktoreho hluk je v podstate len akymsi brnenim v usiach a nasledne rezonujucim v hlave..hluk, ktory vyplna priestor a prekryva dialogy nasledne odsunute do uzadia..a tento hluchy hluk sa dostava nad rovinu toho doleziteho, ktore sa v nom straca..ne-nudne monotonne, banalne..a predca fascinujuce a mozno aj smutno blizke..(09.12.2007)