Pedro Páramo (2024)

„Proud bahna v ulicích teče, stíny se mátoží, svědomí týrají křeče, mrtví tu souloží.“ Comala, zapomenutá prdel světa kdesi v Mexiku. Horko tak úmorné, že by i sup chcíp. Říká se, že místní se po smrti v noci vracejí pro deku, protože je jim v pekle zima. V suché hlíně chrastí úlomky kostí, okna zchátralých domů jsou zaprášená starými křivdami a duše i klíny znásilněných žen jsou vyschlé na troud. Jediná vlhká věc v městečku je bláto hnusných vzpomínek. V bláto se po promilované noci proměnilo i tělo prostitutky a pak se vyvalilo do opuštěných uliček města. Život a smrt přicházejí znovu a znovu, tancují po náměstí Comaly v déjà vu kruzích. Dějové linky se kříží, vracejí a opakují. Duše zemřelých v bezčasí dál žijí svoje životy, jako nikdy nekončící cyklus lásky, zla, bezpráví a pomsty. Mexické rolníky, kteří román Juana Rulfo znají, film dojme a rozpláče. Zdejší hororové fucknoušky [viz. ČSFD 43%,IMDb 63%] rozpláče taky, jen z jiných důvodů. Příznivci magického realismu budou (snad) spokojeni. A divákům očekávajícím tvrdého statkáře, pána nad osudy, beroucího si bezohledně půdu i ženy, spíš doporučím chilskou spisovatelku Isabele Allend a dějově přehlednějšíLa casa de los espíritus.

Živí a mŕtvi žijú paralelne vedľa seba, nikoho to neprekvapuje, iba prišelca zďaleka, hlavného hrdinu, ktorého to vydesí na smrť a pred polovicou filmu zomiera (vzhľadom na to, že prvá americká edícia Pedra Párama vyšla v roku 1959 sa možno oprávnene domnievať, že Hitchcock sa pri eliminácii hlavnej postavy v Psychu na konci expozície inšpiroval práve touto mexickou klasikou). Spomienky mestečka na seba samého pokračujú ďalej, lebo hlavným hrdinom tejto mexickej elégie nie je konkrétny jednotlivec ale duša národa. A cieľom autora románu i režiséra filmu nebolo vytvoriť žánrový film ale čisté umenie (toľko užívateľov trápne sa sťažujúcich na to, že nedostali horor, som ešte nenapočítal). Pri vykreslení prostredia i postáv je absolútny dôraz položený na skľučujúcu materiálnu a duchovnú biedu, čo mi veľmi pripomína estónsky opus November (2017). Škoda, že nedošlo na čierno-bielu alebo hnedo tónovanú adaptáciu (to by som asi chcel veľa), farba je tu totiž celkom nadbytočná a jej naturalizmus zbytočne kontrastuje s abstraktným alegorickým poňatím (určite by sa to páčilo aj autorovi románu Juanovi Rulfovi, vynikajúcemu fotografovi). Neviem, čo presne chcel Rulfo svojím dielom povedať (pokiaľ mu nešlo len o sýtu poéziu na vysokom stupni zovšeobecnenia reality), ale ja si to vysvetľujem zhruba takto – v konfrontácii s všadeprítomnou smrťou (v Mexiku je smrť čosi ako kamarátka odvedľa, má meno Santa Muerte) je pachtenie za statkami a kadečím možným skutočná márnosť, lebo napokon záleží na skutočnej láske, ktorej sa Pedrovi Páramovi nedostáva.

Keď prišiel Pedro Páramo do dediny, začali sa hromadiťobvinenia z neoprávneného užívania. Zvyčajne žien. V tomto poetickom príbehu je totiž všetko - znásilnenia, zneužívanie detí, incest - ale takým nedbalým spôsobom, vlastne sa ako keby sa nič mimoriadneho až tak nedialo, v Mexiku zrejme akceptovaný normál. Režisér sám uviedol, že film je"odrazom mexickej duše", tak to pánbohzaplať. Literárne dielo je veľmi zložité, a preto ho ťažko spracovať filmovo, hoci toto je už 4. pokus. Vidieť to aj na práci režiséra, ktorý sa sám stráca v časových rovinách a nespočetných vedľajších zápletkách. Napriek tomu to svoju atmosféru má, hoci je tupríliš málo tequilly aj kaktusov. Označenie horor je samozrejme len taká nálepka, pretože tu dominuje spiritualizmus, posmrtný život bez strašenia, a to do hororu zaradzuje len málokto. Žiadna postava tu nie je v podstate dobrá ani zlá. Sú tu len ľudia zlí a ešte horší. A niekedy aj živí, no nie je to pravidlom.

Pedro Paramo premieňa rovnomenný text Juana Rulfa na vzácnu víziu zla a smrti. Všetko s vizuálnou sekciou, ktorá mení magický realizmus na gotickú nočnú moru. Film má bližšie k nadprirodzenému žánru než k dráme a je plný znepokojivých scén. Už prvé sekvencie filmu ukazujú takmer mytologickú skazu Comaly, až na spôsob rozprávania príbehov zosnulých. Pedro Paramo je jeden z najlepších filmov, ktoré vyšli v poslednej dobe na Netflixe. Ide o pútavú adaptáciu svetového románu, ktorý si vyžaduje divákovu pozornosť. Na rozdiel od rôznych "odborníkov" čo tu vypisujú mi film vôbec neprišiel nudný ale naopak od začiatku do konca ma to zaujímalo. Rozumiem, že to nie je film pre každého a na diváka film kladie isté nároky, ale pre diváka čo má rád náročné filmy je to fascinujúci zážitok 8/10.

Skvěle zpracovaná kniha. Kdo nečetl předlohu se v tomhle ztratí a neohodnotí to podle kvality, ale z neznalosti. Neohodnotí jen kvůli tomu, že nezná. Smutné.