On the Inside (2011)

Tento film sa veľmi snaží hrať na city v tom zmysle, že nám chcú povedať, že aj človek čo mladého chalana kladivom zmláti na smrť má srdiečko a to, že má hlboký psychický problém zakorenení dakde v detstve ... oooo WAU ! no ale aspoň že je tu Olivia dala tomu trošku šmrnc ... ale to ste asi už vedeli :D

On the Inside nie je vôbec zlý, priemerný či nezaujímavý film ergo netuším prečo je tu takto (až príliš!) podhodnotený. Žeby preto lebo nepredostiera všetko ako na tanieri? Ach, nech je to akokoľvek, faktom je, že film je vzhľadom k iným filmom z prostredia psychiatrickej liečebne, akosi realistickejší a snímaný z viacerých perspektív, často len veľmi stručných a krátkych až ich je miestami ťažšie postrehnúť, dokopy však budujú mozaiku toho ako to v realite v psychiatrickej liečebni chodí z pohľadu jednotlivých osôb s kompletne inými náhľadmi na vec. Napr. hlavný hrdina Allen, spočiatku iste zmätený hoci tichý, pomaly začína objavovať pravdu o sebe a o tom, že sa tam mal objaviť už skôr a vlastne do toho miesta patrí, priznáva si svoje problémy no nechce ich nejako riešiť, jeho ľahostajnosť sa vyparuje pri poznávaní Mie, ktorá si je neistá samou sebou a podľa toho aj vníma liečebňu - ako miesto, kde na ňu každý musí dávať pozor lebo sama to zrejme nezvládne. Allen pri kontakte s ňou začína znovu objavovať návrat správnych citov a Mia pri ňom istú formu vlastnej istoty. Je tu ochrankár dobre si uvedomujúci, že dlhodobá práca v podobnom zariadení sa na ňom podpísala viac ako by chcel, no zároveň si vybudoval k bláznom určitú formu bázne, vie ich pochopiť. Jeho kolega Nathaniel je zelenáč utvárajúci si o tom všetkom predstavu, značne milnú a príliš agresívnu z hľadiska nedôvery, čo sa zosobňuje vo finále ako neschopnosť vyniesť správny posudok situácie. Mimo to tu sú náhľady na dvoch šialencov, ktoré sú v podstate konštatovaním režiséra nad nemožnosťou hľadania logiky v niektorých zlých situáciách resp. činoch, symbolika cez bláznov to demonštruje veľmi jasne, len to, samozrejme, treba chcieť nájsť. D.W. Brown síce predviedol svoj debut, ale rozhodne sa teším na jeho ďalšie dielko, osudy postáv, ktorých je skutočne dosť sú prednesené s citom, nadhľadom a zároveň nie na tanieri, nechávajú diváka aby ich odhalil sám. Herecké výkony decentné, hudobný doprovod výborný, finále prednášajúce vrchol osudov postáv dusné, skvelé a nepredvídateľné. Rozhodne to nie je bezchybný film (prvá polovica má po cca 20 minútach pomalejšie tempo, niektoré príbehové zamerania sú pre diváka nedôležité hoci esteticky sú osudy postáv vychytané...), no už len z hľadiska analýzy by si zaslúžil lepšiu reputáciu. Rovnako treba v tomto prípade podotknúť, že sa jedná o celovečerný debut režiséra, z tohto hľadiska je to výnimočný, seba uvedomelý počin. 70%

Netuším, zda si tvůrci přáli, aby se tu odehrála další „bitva“ osobností jako třeba kdysi mezi novým pacientem McMurphym a chladnou sestrou Ratchedovou, ale příchod na první pohled slušného mladíka do psychiatrické léčebny a jeho uvažování nad otázkami bytí jsou všechno jiné, jen ne divácky zajímavé. Lehkou atraktivitu přidává jalovému příběhu až příchod Olivie Wilde na scénu, tuctová romance ale díru do filmového světa jakbysmet neudělá. Závěrečná třetina je zmatená, nijak napínavá, a když o filmu jako celku začne divák malinko víc přemýšlet, nejspíš ho začne pálit mozek. Wilde (co neuhraje, to utáhne na kukadla) a Stahl jsou poměrně slušní, zbytek psychiatrického ansámblu jsou jen maňáskové průměrného divadla. Zbytečné..

Nejsem si úplně jistá, jestli si to zaslouží odpad, protože první polovina byla řekněme shlédnutelná. To co se z toho ale později vyvinulo bylo opravdu hodně umělé, primitivní a hloupé (když to řeknu hezky).

Olivia Wilde zachránila túto bohapustú drámu......