Na břehu (2000)

Uf.., trochu depka, ale super... Pre mňa veľké prekvapenie. USA -Čína a medzi nimi Taiwan... Neuveriteľné ako aktuálny film to dnes je! Filmov o konci sveta nikdy nie je dosť, tých nablýskaných z Hollywoodu sme videli niekoľko, ale tu sa režisér Higlandera doslova prekonal. Určite nejeden divák v priebehu tohto tv filmu oľutuje, prečo režisér nedostal trochu väčší rozpočet. Zopár drsnejších a davových scén by to u mňa asi dvihlo na plný počet. Vzťahy a postavy sú v tomto filme na prvom mieste, preto emócie dokonale fungujú. Slabšie povahy budú potrebovať hromadu papierových kapesníkov. Záverečná scéna na posteli, to už bolo silné aj na mňa a pustil som slzy, po dlhom čase...Tie 3 hodiny som si vlastne ani neuvedomil, príbeh o nádeji, ktorá umiera posledná ma bavil po celú stopáž.  Záver je brutálne pesimistický, taký záver sa bežne v hollywoode nenosí, preto ma film naozaj príjemne prekvapil. Tento filme je remakom filmuNa břehu (1959),ktorý niekde musím  splašiť...80%.

hypersračka. Nevim...možná špatně zvolenej žánr, ale podle popisu filmu jsem zkrátka čekal nějaký military/sci-fi drama s ponorkou. Přiznám se, že jsem viděl jenom první díl, u kterýho jsem dvakrát usnul, protože jsem se namísto avizovanýho octnul někde v Ordinaci v růžový zahradě po Australsku, se stejně zoufalejma hereckejma výkonama... normálně jsem si během toho hledal, jestli je to opravdu ono. V ponorce se odehrávalo asi pět minut. Pokud chcete prosrat hodinu a půl života, dejte si první díl. S druhym bych asi počkal...

,,VEĽMI PRIATEĽSKÝ TEDA NIE SÚ. UVÍTANIE BY SOM SI PREDSTAVOVAL TROCHA INAK, PANE.“ ,,DIVÍTE SA? VYHODILI STE SVET DO VZDUCHU.“ __ ,,Na brehu“ som prvý krát videl na Hallmarku niekedy v roku 2001, kedy som dlhý čas zápasil s neustupujúcou chorobou a prišlo mi vhodné pripomenúť si tento film práve v čase silnejúcej celosvetovej pandémie koronavírusu. Šokujúca je na ňom nemožnosť odvrátenie hrozivého osudu celého ľudstva, ktorú film vzhľadom na svoje skromnejšie televízne možnosti zvládol vcelku dobre keď vedel vyvážiť scény úpadku ľudskej spoločnosti s tými intímnejšími z rodinného kruhu. Vyznenie filmu je predovšetkým melodramatické a preto by sa dalo zvážiť, či všetko, čo počas svojej mohutnej takmer tri a pol hodinovej dĺžky ponúka muselo byť zahrnuté do deja, alebo či ho nešlo v niektorých častiach okresať na úkor komplexnejšieho vykreslenia príčin jadrového konfliktu, ktorého strohý opis mi vzhľadom na neuvedomenie si celkových následkov pre svet príde značne nelogický. Púť na severnú pologuľu, ktorú kapitán jadrovej ponorky vykoná je iba posledným pokusom o záchranu, v čase kedy už všetka nádej definitívne pohasla, hoci sa s tým ľudstvo ešte nedokáže zmieriť. Pasáž vo vymretom San Franciscu mi však prišla pomerne zbytočná, vhodná iba nato, aby ukázala niekoľko trikových záberov, na ktoré je inak film pomerne striedmy. Zaujali ma však poniektoré herecké výkony. Okrem vtedy stále atraktívnej Rachel Ward, to bol jej životný partner Bryan Brown, ktorého výrazovo bohaté herecké nadanie nebolo nikdy dostatočne docenené. Hoci nádej zomiera posledná, ,,láska nikdy nezomiera“ – ako stojí na plagáte k filmu ,,Dracula“ a preto sa záver vo svojej poslednej scéne pri zapadajúcom slnku nesie v romantickom nádychu, aby trochou žiadaného gýču odľahčil depresívnu beznádej. Výsledok hodnotím prevažne kladne, avšak pôvodný film Stanleya Kramera nemám stále potrebu vidieť. (568. hodnotenie, 50. komentár k filmu)

Dôkaz toho, že jaderné zverstvo USA stále hrozí- a dnes je to opäť aktuálne. Spokené štýty severoamerické sa stále jrajúna hegemóna a hrozia jadrovýmizbraňami- kedy to prestane? Film skutočne budí hrôzu aj v silnejších povách, neprajemnikomu, aby toto musel zažiť- Co sa dfá urobiť?? Zlikvidovať elitu USA, ktorý týmito zbraňami hrozí id roku 1960 až dodnes...Rachel Wardová Armand Assante, sú elitní herci, reťisér RusselMILCAHY viedol film a hercov výborne a dosiahol ten dojem, že každý sa tzhrozí po tomto filme a začneuvažovať o svojomťivote....

Toto sú presne tie filmy, ktoré vo vás zanechajú hlbokú, nezabudnuteľnú brázdu a aj po rokoch sa vám vynárajú ich detailné scény a obrazy, ktoré vás nútia znovu a znovu nad nimi rozmýšľať. Tento dvojdielny film som videl len raz (prvý a posledný), pretože som doslova nenašiel odvahu znovu sa ponoriť do tejto depresívnej beznádeje prichádzajúceho a neodvratného konca. Veľmi silná dráma, nekončiaca sa happyendom. Škoda len, že išlo iba o TV produkciu, ktorá navyše zabrzdila v TV nevídanú hybnosť takéhoto emocionálneho "nákladu", rozdelením príbehu do dvoch častí... za to * dole. Inak spolu s The Road, These Final Hours a The Book of Eli je On the Beach dodnes v mojej TOP5 najlepších post-apo filmov... a že ich už boli odvtedy natočené mrte, len svedčí o tom, že takýto film sa podarí len raz za čas...