Magická hlubina (1988)

Od prvého filmu, s ktorým Luc Besson dokázal preraziť a dostať sa do širšieho povedomia som mal pred pozretím všelijaké pocity a očakávania. Dej by sa dal zhrnúť ako športovo-dramatický príbeh dvoch priateľov, ktorí proti sebe súťažia v hĺbkovom potápaní, pričom každý z nich má iné dôvody a motivácie na túto činnosť. Besson vo filme kombinuje dramatické scény s romanticky ladenou komédiou, a dôraz kladie na vizuálnu silu a atmosféru, akou more a jeho hlbiny rozhodne oplývajú. Chtiac nechtiac sa však film postupne stáva repetitívny, nakoľko hlavne v druhej polovici sledujeme neustále pokusy o prekonávanie vlastných rekordov, ktoré vždy vyústia do rovnakých alebo veľmi podobných scén a záberov. Určite to nie je zlý film, ale v porovnaní s filmami, ktoré Besson priniesol neskôr, nejde o tak zaujímavé dielo. 60%.

Nádherne sfilmovaný príbeh priateľstva a až magického puta nie len medzi machistickým Enzom a introvertným Jacquesom, ale aj medzi nimi a morom, ktoré ich spája akýmsi súbojom/nesúbojom, Nejde tu totiž o skutočnú rivalitu, ale o "bratstvo", v ktorom si menej priebojný ale talentovaný Jacques zaslúži obdiv a podporu navonok mužnejšieho Enza. Napriek tomu tu nie je miesto pre pátos, no nájde sa priestor pre nadhľad a vtip. Produkcia s pomocou skvelej hudby Erica Serru vytvára nádhernú atmosféru a herci svojimi výkonmi do tejto predstavy zapadajú perfektne. 90%

[3,5*]"Auto spadlo do hlbokej priehlbiny. Posádku sme nezachránili." "Musím hovoriť s vodičom." "Na jar, až sa roztopí."Osobité dielo, v ktorom sa Luc Besson vyznáva zo svojej lásky k moru (ktorú s ním jednoznačne zdieľam). A okrem toho je to príbeh zvláštneho dlhoročného priateľstva naplneného rivalitou, ktorého protagonistami sú dvaja špičkoví potápači Jacques Mayol (veľmi dobrý Jean-Marc Barr) a Enzo Molinari (výborný Jean Reno). Títo dvaja hrdinovia sú nadmieru zvláštne typy (preto som mal veľký problém sa s aspoň jedným z nich stotožniť), pričom sú povahové protiklady: Jacques je extrémne tichý a samotársky (pôsobí takmer ako autista), Enzo zase egocentrický a až nezdravo súťaživý. Jean Reno je ako miestny čávo s tým jeho rozbitým mini autíčkom priam neodolateľný (skvelá scéna záchrany potápača z vraku lode) a veľmi presná je i jeho detská podoba. Inak celkom úsmevne pôsobí situácia, keď herec, ktorý je pôvodom Španiel a teraz naturalizovaný Francúz, hrá Taliana, ktorý si uťahuje z francúzskeho pôvodu postavy hranej hercom s nemeckým pôvodom. Z príbehovej stránky pôsobí snímka bezdejovo a miestami aj trochu rozvláčne, a to aj napriek striedaniu rozmanitých prostredí (grécke ostrovy, Sicília, peruánske Andy, New York, Francúzska riviéra (Côte d'Azur)), ktoré sú na veľkú škodu dosť nezužitkované (výborné náznaky sú v epizóde v Andách, najmä v scéne vo vlaku s indiánmi). Ten potápačský šport (opakované dlhé ponory) jednoducho nie je niečo, na čo sa dá dlhšie pozerať a ani atmosféru to nemá až takú silnú, aby to udržalo tak dlho pozornosť (atmosférických scén, ako je tá s morskou hladinou nad posteľou, až tak veľa nie je). A tá ľúbostná línia tiež nie je niečo, čo by dokázalo snímku potiahnuť (Rosanna Arquette ako Johana je síce milá, ale herecky pôsobí skôr béčkovo). Je celkom zvláštne, že som si film pamätal o dosť vážnejší, to výrazné humorné ladenie som si až tak nevybavoval. Ten prítomný humor (poväčšine iba úsmevný) mi však až tak nesedí (vyslovene ma otravovali tie akože vtipné potápačské pokusy potápačov z rôznych krajín sveta), trochu sa mi to bije s inak vážnym, melancholickým vyznením. Za zmienku ešte určite stojí zaujímavo znejúca hudba Erica Serru (80-kový fíling skombinovaný so zvoncami a hlasmi veľrýb), ktorá sa veľmi príjemne počúva."Niečo musíme spraviť s tou Sicíliou." "Ako to myslíš?" "Je tam mafia, Cosa Nostra, De Niro, Al Pacino..."

Samá voda, samá voda. Romantika, která ukazuje tvrdý svět freedivingu. Každý metr je horší a horší. A pro někoho je ticho hlubiny lepší něž lidi. Plně rozumím hlavnímu hrdinovy. I moje cesta k dynamickému apnoe vedla skrz poznání, že u dna bazénu nejsou kokoti. Film je dlouhý, ale o to krásnější a záběry vody famózní.
Milovník ticha, plave dole.

Někteří lidé jsou naprosto oddaní svým světům a lásce, které je provází životem, že dokáží zajít za hranice komfortu a pro člověkem dosud neprobádaných končin či dokonce nasadit život/y pro svoje milované... Příběh o lidech, kteří se pohybují v těchto vodách, kde vládne život na hraně. Příběh o nekonečné lásce, které může proudit do jakéhokoliv činu, objektu či osoby, které milujete celou duší. Příběh, u kterého se vám bude tajit dech a budete se psychicky až skoro dusit při sledování temného dramatu, ze kterého ale vysvítají kousky neskonalé romantické lásky. Všechno tohle pod záchytnou režie a adaptace scénáře Lucem Bessonem, který se s tímto filmem neskutečně vymazlil. Jenom úvodní černobílá sekvence je neskutečně silná, ale tak proklatě emočně vypjatá. Závěry z vody jsou fantastické a plovoucí delfíni mě budou sny provázet nejspíše dlouho. Sen, sen, sen.... Ach, a ten závěr.... emoční vypínák, který vám Besson střelí do ksichtu a Vy jenom koukáte a nevíte jestli je to smutek nebo radost co Vás drží za ruku v azurově-modro pustém moři, které na dnech už je jen černo-černá tma bez hranic. Něco jako vesmír jenom sakra záhadnější a magičtější. - 96 % -