Dracula: Příběh lásky (2025)

Bessonov DRACULA je príjemný MELANGE Slovo melange v tom najširšom význame znamená zmes - a v zásade presne tým je aj jubilejný 20. film najúspešnejšieho francúzskeho režiséra a producenta ostatných štyroch dekád. Príbeh najslávnejšieho z upírov sa dočkal filmových spracovaní, ktoých počet sa už počíta v číslach, ktoré majú tri číslice. Pri pohyblivo-obrázkovom zobrazovaní kniežaťa Vlada Draculu sa vykryštalizovali dve základné línie. Prvou z nich je “pure evil”, ktorú úplne na začiatku zadefinoval F. W. Murnau vo svojom nemom Nosferatovi a naposledy ho potvrdil R. Eggers v jeho tohtoročnom remaku. V medziobdobí do tejto línie môžeme zaradiť hlavne filmy Christopherom Leem či Klausom Kinskim - inak najcharizmatickejšími a univerzálnymi filmovými zloduchmi. Druhú líniu tvoria filmy, ktoré Draculovi prisudzujú aj nejaké “akceptovateľné” motívy, prečo sa správa tak ako sa správa - jednoducho, že pre svoje upírstvo mal v zásade “ospravedlniteľné” dôvody, najčastejšie lásku k žene, ktorá zomrela a Boh mu ju odmietol vrátiť tak sa rozhodol mu pomstiť (tu je neprekonateľný film Francisa F. Coppolu a fantastickým Gary Oldmanom), vrátane teatrálneho rozchodu s cirkevnými hodnostármi. Prípadne, že “diabolská” upíria sila mu pomôže zachrániť jeho národ pred nepriateľmi (Luke Evans vo filme Dracula: neznáma legenda). Luc Besson sa nepokryte hlási skôr ku coppolovskej línii a z jeho verzie si požičiava hlavný motív večného hľadania ženy, ktorú stratil keď bojoval s nepriateľmi. Keďže “západnú” časť príbehu prehodil z Anglicka do Paríža pribudla aj francúzska frivolnosť a opulentnosť, predovšetkým v masových tanečných či parížsky exteriérových scénach z osláv príchodu Nového roku. Tu cítiť príbuznosť s podobne ladeným Van Helsingom od S. Sommersa, ktorý sa mimochodom (podobne ako Eggersov Nosferatu) nakrúcal v Česku. Čisto francúzsku zložku melangu obstarali Draculovi pomocníci, ktorými sú (digitálne) oživené sochy chrličov ako vystrihnuté zo Zvonára u Matky božej. Z pôvodného Stokerovho románu okrem Draculu a Miny ostal už len jej snúbenec (“realiťák”) Jonathan Harker, ostatné postavy dostali francúzske mená alebo trochu iný “background”. Najvýraznejšia je absencia Abrahama Van Helsinga, ktorého nahradil kňaz v podaní Christopha Walza vrátane jeho sarkastických hlášok a poznámok pripomínajúcich jeho postavu Kinga Schultza z Nespútaného Djanga. Ďalšia vizuálna príbuznosť s týmto Tarantinovým filmom je v prípade záverečnej bitky na život a na smrť v štýle “jeden proti mnohým” (len Jamieho Foxxa so strelnými v tomto prípade nahradil Dracula alias Caleb Landry Jones s chladnými zbraňami). Ďalšiu dejovo vizuálnu spriaznenosť či podobnosť nájdeme s Tykwerovým filmom Parfém: Príbeh vraha, konkrétne motívom výroby a použitia voňavej látky, ktorá (predovšetkým) ženské pohlavie zbaví všetkých zábran… A ja ako fanúšik Formanovho Amadea som si našiel svoju “podobnú” pasáž - pripomínajúcu bilančný rozhovor starého Salieriho s kňazom - aj keď tu sa rozprávajú (s príslušnou maskou) štyristoročný Dracula s Harkerom v nie práve najpohodlnejšej telesnej pozícii. Požičiavanie si obrazových či dejových motívov však vôbec nepovažujem za niečo dehosnestujúce, koniec koncov veľká časť práve Tarantinovej tvorby je na tom založená. Bessonov Dracula obsahuje horrorové prvky ale viacmenej iba ako “povinnú jazdu” príbehu, ktorý má výsostne romantický základ a je poprekladaný veľkou dávkou slovného či situačného humoru. Svojím obrazovým, slovným a aj hudobným vyznením je v zásade presný opak Eggersovho Nosferata. V priebehu jedného roka tak môžete vidieť pomyslené dve stránky toho istého - aj keď bližšie k pôvodnej predlohe Brama Stokera ma určite Nosferatu. Vôbec to však nevadí, pretože variácií na ten istý príbeh môže byť veľmi veľa. Luc Besson pripravil verziu, ktorá je jednoducho francúzsky nonšalantne príjemná a ten “strach z hrôzy” je tu len v tej najnevyhnutnejšej miere.

Možná jsem nebyl správně naladěný, ale spíš mě už od začátku natolik odradila hlavní herecká dvojice, že jsem si nedokázal naplno vychutnat ani silné stránky filmu. Po filmařské stránce mu vlastně nemám moc co vytknout a ani mi nevadilo, že si tvůrci z původní předlohy vybrali jen to, co se jim hodilo. Stejně tak jsem byl v pohodě s artovějším pojetím, působivým vizuálem, který Francouzi umějí, i povedeným soundtrackem. Přesto se přes ústřední dvojici zkrátka nedokážu přenést. Ani skvělý výkon Christopha Waltze, který byl jako obvykle výborný, to nedokázal zachránit.

Kdykoli se Luc Besson dívá do současnosti nebo budoucnosti, vytvoří skutečný skvost. Jakmile však hledí do minulosti, vyvolává spíše smíšené pocity. Ale tak to asi má být, aby byla udržena rovnováha. Nevěděl jsem, co od filmu čekat. Zda se bude jednat o nové pojetí příběhu, nebo o starou klasickou linku viděnou jinýma očima. Nakonec to tedy byla ta druhá varianta. Mýma očima je to chyba, protože je příběh natolik notoricky známý, že udržet pozornost diváka je stále těžší. Pan Besson na to šel přes umění a s tím budu mít vždy problém. Dlouhé vyloženě hudebně klipové romantické pasáže rozptylovaly natolik, že jsem dokonce opakovaně sáhl po ovladači, což bylo u Bessonových filmů doposud nevídané. Na druhé straně byly i okamžiky, které stály za pozornost. Například poměry a dění v pařížských salonech. Dvě hvězdy navíc za geniální myšlenku, že bůh a ďábel jsou dvě části téhož schizofrenního mozku.

Film ako vyrobený na zakázku z Temu. Alebo ako paródia na Drakulu s Gary Oldmanom. Maska na Halloween z papiernictva, namiesto troch upírok tri chrliče pripomínajúce prerastené mačky, hrad ako z Legolandu a kopec nezmyslov ako päťmetrový závoj vlečúci sa blatom je zrazu čistý ako biely sneh... Nemala som nervy dopozerať to. Nechápem, načo to natočili.

Ach jo toto se moc nepovedlo. Spíš parodie na skvělého Drákulu od Coppoly. Zjev starého Drákuly byl k smíchu, až mi bylo trapně tohle sledovat. Hlavní herec je můj oblíbence, ale upíra hrál hrozně. Slabá hudba, divná kamera a celkově jde poznat, že jde o evropskou produkci. Tak tak jsem to dokoukal do konce, nikdy víc....