Lak na vlasy (1988)

Tento snímek jsem si pustila s kamarádkou na zasmání a povedlo se na výbornou. Co také od bláznivého filmu z 80. let čekat, že? Výborný, zábavný, svižný a hlavně neuvěřitelně optimistický muzikál s chytlavými písněmi, svým způsobem zvláštní choreografií a výborným hereckým obsazením. Hlavní role hyperaktivní, neuvěřitelně sebevědomé boubelky a její hloupoučké naivní kamarádky s lízátkem, dovršovalo naprosto všechno. Prostě takový oddychový a nenáročný film pro zasmání.

Sprej na vlasy s celkom širokým dostrekom. Od povrchnosti mládeže, cez davové psychózy až po xenofóbny postoj Američanov k černochom sa vyžíva v paródovaní spoločenskej, najmä tínedžerskej obmedzenosti, povrchnosti, módy alebo potreby „mať idol“ vo veľkom natupírovanom a vyumelkovanom štýle. .........
Waters ide z extrému do extrému, no nie sú to extrémy tak brutalistické, ako napríklad v jeho tvorcovskej vlajkovej lodi PINK FLAMINGOS. HAIRSPRAY si pobral dávku mierumilovej uštipačnosti, neatakuje diváka šialenými dávkami strešteného hnusu, len ho podpichuje doťahovaním situácií do obsahom aj štýlom prejedených, absurdných sfér vo všetkých rovinách a tryskaním „bablgamového“ ľúbezného gýču. .........
HAIRSPRAY je kolekciou prehnaných obrazov, pretekajúcich lakom, bohatým hudobným podfarbením, natupírovanosťou, karikovanou mládežou a obmedzenými spoločenskými postojmi bežných Američanov. Veľká uštipačná celebrácia - bujará, hýrivá, prepchatá s množstvom pozlátka s účelom výsmechu. Škoda, že obrazom „osloví“ viac než naráciou samotnou. V početných tanečných častiach ide filmu čisto o obraz, o mastnú prezentáciu štýlu, čo vedie diváka k miernej otupenosti, otráveniu stálym umelým na-nana, ktoré tým pádom prestáva znieť intenzívnym humorom, kauzálne stráca na sile – stáva sa nadbytočným. Opakovaný prísun tanečných scén síce nie je úplne na zahodenie, vytvára obraz prázdnoty a obmedzenosti ducha mládeže, avšak stáva sa pritom sám prázdnym, ku koncu otravným. .........
Spôsob dávkovania nad mieru je samozrejme očakávaný „watersovksý“ postup, akurát v tomto konkrétnom prípade sa nevyhne tendencii k miernemu „lezeniu na nervy“, nakoľko pasáže dostávajú bezobsažný charakter, dookola premieľajú len vyčačkaný povrch bez výraznejšieho prístupu k veci, ktorý by zaručoval stálu dávku chytľavej zvrátenosti úzko spojenej s estetikou hnusu. Tá tu nadobúda celkom zmravnenú cukrárenskú podobu. .........
Je to dobré, drží si to základnú úroveň značky „J. Waters“, ako paródia mládeže a jej symptómov (a samozrejme tiež ako paródia všetkých Pomád a Horúčok sobotnajších nocí) to funguje, no chýbajú tomu výraznejšie scenáristické výrony, posúvajúce dielo vyššie . Ukážkou toho budiž samotná postava kultovej (resp. kultového) Divine, ktorej rola tento krát príťažlivo neodpudzuje, ale len úsmevne baví, čo vystihuje charakter snímky. .........
K téme remaku len veľmi stručne – nechápem, aký má zmysel recyklovať túto snímku a posúvať ju v „inovovanej“ forme novej vrstve divákov už len kvôli konzekventnej neprítomnosti archetypálnych esencií režisérovho rukopisu, akou je napríklad Divine (aj keď Watersov idol ostáva v backgrounde za vysmiatím primárneho „teen idolu“.). .........
Ostáva len skonštatovať, že Waters viac zahviezdil v roli „negrofóbneho“ psychiatra s fantasmagorickými pomôckami a vyšinutými replikami, než filmom samotným. HAIRSPRAY je dobrý, no v širšom kontexte autorovej staršej tvorby pôsobí stlmene.

No, je to taková kravinka (brr to je hrozný slovo, ale mě nic jinýho nenapadá), naivita z toho čiší každým záběrem, ale to mi nevadí to mám na filmech Johna Waterse ráda. Možná je to v tomhle případě malinko přehnaný, ale budiž. Je to roztomilá pohádka o holce, které se splní všechny sny. Jsem spokojená.

Tak zatím asi nejhorší film od Johna Waterse, ale přesto pořád lepší, než ten shit remake z roku 2007. Znalci poznají v roli beatnického malíře Rica Ocaseka, manžela od Pavlíny Pořízkové a člena skupiny The Cars. Samozřejmě nesmí chybět Watersův dvorní tranďák Divine, kterej ale tady nemá tolik prostoru a šílenosti a sám Waters si zahrál roli psychiatra. Takže chrstačky z tohohle filmu moc nemám, ale stejně jsem rád, že jsem ho viděl.

Rozjařené tancování bez ducha.