La Llorona (2019)

Pomalá dráma o starnúcom diktátorovi, o ktorého sa stará rodina ktorá zvádza sama so sebou vnútorný konflikt: jednak tuší že spáchal všetky tie zverstvá z ktorých ho verejnosť a médiá obviňujú, ale na druhej strane je generál stále ich otec, resp. starý otec, že áno. Samotný názov je inak škaredý ojeb na diváka, keďže postavy kvíliacej ženy sa nedočkáme a film o horor ani nezakopne, takže ten kto chce hororovejšiu variáciu nech skúsi Conjuring verziu z rovnakého roku. Odohrané a zrežírované to celkovo nie je najhoršie a fans pomalších, komornejších drám La Llorona dosť možno zaujme. Mne ale celkovo  guatemalská variácia La Llorony prišla skôr ako taký nevýrazný a často nudný film, na ktorý si mesiac po dopozeraní ani nespomeniem. 35%

„Plačúca žena” , ktorá plače nielen nad obzvlášť závažnými zverstvami, guatemalského diktátora, vojnového zločinca, zodpovedného a obvineného z genocídy pôvodného obyvateľstva Guatemaly, ktorého dokonca ešte i najvyšší, extra skorumpovaný, guatemalský súd oslobodil spod obžaloby, ale aj nad svojimi dvomi zavraždenými deťmi... Ak by si generál Enrique Monteverde práve (od)teraz trochu naivne myslel, že bude slobodný, ako vták, keďže bol nad ním vynesený oslobodzujúci rozsudok, tak sa očividne strašne škaredo popáli, lebo namiesto toho, aby si snáď konečne vydýchol, prichádzajú do úvahy naprosto masívne a neutíchajúce demonštrácie pred jeho honosnou vilou, v ktorej s ním taktiež zdieľajú spoločnú domácnosť i ďalší členovia rodiny, napríklad - dcéra Natália, ďalej manželka, potom vnučka Sara, a ochrankár Letona so slúžkou Valerianou. Dá sa navrch dodať i to, že starého deda takmer súčasne postihli aj halucinácie, kedy počuje nariekať neviditeľné hlasy, vďaka čomu behá po dome, ako námesačný a so zbraňou v ruke, čo absolútne po psychickej stránke neprospieva ani jeho najbližším príbuzným, najmä Carmen, ktorá máva desivé, nočné mory ! Príchod chyžnej Almy, zmení udalosti k horšiemu, či k lepšiemu ? Predstavte si, že by vám ktorísi ("dobrí") ľudkovia neustále pred domom skandovali, ako fanúšikovia počas futbalového zápasu FC Barcelona s Realom Madrid, ktorý trvá 90 minút + nastavený čas, no toto si následne skúste vynásobiť niekoľko krát v jednom dni, keď by ste skrátka od rána do večera počúvali nahnevané pokriky nasrdených ľudí, ktorí sa chcú domôcť spravodlivosti, z toho by asi nejeden človek kompletne zošalel ! Väčšinou sú tu všetci doslova zabarikádovaní, pod veľkým stresom a s nemalými očakávaniami, kedy sa to už všetko skončí, to jest dá sa do normálu... ? / Guatemalčan Jayro Bustamante, nakrútil vskutku pozoruhodnú zmes drámy/thrilleru/hororu, pričom zvyčajne sa zdržiavam v interiéri, či občas nakuknem i do exteriéru záhrady, keďže postavy nemôžu byť stále zavreté iba medzi štyrmi stenami, tak idú miestami na výbeh, no dlho sa vonku neohrejú ! Čiže vnútorná atmosféra je dostatočne zaujímavá na to, aby nemala kolísavú tendenciu, no neudrží si ju až do záverečných tituliek. Zväčša mi behal mráz po chrbte, pretože zopár infarktových sekvencií, sa dosť vydarili, až mi srdce trošku poskočilo ! Obsadenie mi bolo pomerne neznáme, v podstate som ich vôbec nepoznal, no podotýkam, že na nich už len tak rýchlo nezabudnem !

Poväčšine mi pomalé drámy s hororovými prvkami nevadia, no toto je až tak nečakane lenivé, že to aj mňa samotného zaskočilo. Nie, za mňa skrátka nie, lebo tu žiadna prekliata “La Llorona” nevyčíňa, toto je len extrémne nezáživne podaná, sociálna nuda, ktorá dokáže doslova ukážkovým spôsobom otráviť všetky zmysly diváka. Čo nesadlo mne, môže inému, no ruku do ohňa som nedal za lepšie snímky, nie ešte za toto.

Neni to horror, ale politicka kokotina.

Absolútne mimo od niečoho čomu sa hovorí horor, žiadne napätie, žiadna atmosféra. Komorná dráma so slabým príbehom.