La casa dalle finestre che ridono (1976)

Ďalšie gaialloidné čosi. Ten film má svoju atmosféru. A áno, nechám sa pokojne aj vystrašiť, ten barák bol ako z nočných môr. Zaujímavo spracovaný príbeh, niekedy to slnečné prostredie pôsobí ozaj kontrastne s postavami a príbehom z ktorého občas až mrazí. Mimochodom, mám veľmi rada takéto názvy, evokuje to vo mne Troch pátračov a podobne, paradoxne :) A tá hudba...

La casa dalle finestre che ridono radím medzi najunikátnejšie kúsky giallo žánru - v porovnaní s sviežimi veľkomestskými giallami režiséra Sergia Martina ide o nesmierne dusivý atmosférický počin ("žltá hniloba" - toto slovné spojenie z úvodnej sekvencie filmu perfektne vystihuje estetickú štylizáciu celého snímku), živo zobrazujúci hlbiny dekadencie a zvrátené kúty morbídnej mysle, bez akýchkoľvek pomocných prostriedkov treťotriednych hororových režisérov, ako sú prvoplánové brutality, surovosti a erotické scény. Snímok je doslova preplnený dekoratívnymi proprietami, medzi ktoré radím aj samotné postavy, u ktorých absentuje to, čo bežne nazývame osobnosťou a ktoré vonkoncom vôbec nie sú dôležité a plnia len funkciu akejsi štafáže. Miesto nich režisér zameriava divákov pohľad na konkrétne situácie, v ktorých sa zavše postavy ocitajú, keďže predovšetkým tie tvoria esenciálny aspekt celého diela. Na základe tohto je teda možné usudzovať, že režisérovým zámerom bolo vytvoriť akúsi "filmovú maľbu", alebo, aby som sa vyjadril presnejšie, poňať film ako obraz. Napokon, celý dej sa točí okolo zvláštneho maliara a jeho posledného obrazu, na ktorom je vyobrazený svätý Šebastián. Tento obraz už maliar nedokázal dokončiť, pretože za nevyjasnených okolností zomrel. Maliar a jeho obraz tak tvoria ústredné prvky filmu, pričom pokus hlavného hrdinu o reštauráciu vyššie spomenutého obrazu je zároveň analógiou jeho zúfalej snahy o reštaurovanie situácie, ktorá k tragickej maliarovej smrti viedla. Tieto vyššie spomenuté aspekty spôsobujú, že môžeme právom zaradiť La casa dalle finestre che ridono medzi najpozoruhodnejšie diela talianskej kinematografie.

Celkom prekvapenie z talianskej trilerovej produkcie. Asi jeden z najlepších talianskych giallo trilerov, čo som mal možnosť vidieť. Samozrejme, má isté neduhy, nejaké tie iritácie (exponované výkriky), nedotiahnuté veci a nedovysvetlenia, ale môže stavať na zdarilej mysterióznej atmosfére v podivnom mestečku mimo civilizácie a prekvapivom závere. Síce som sa musel pousmiať na starenami ako vrahyňami, ale budiž. Zaujímavé, že absentuje akákoľvek nahota.

Naivní restaurátor Stefano se pokouší odhalit tajemství spojené s autorem fresky v kostele. Svatý Sebastian na ní není vyobrazen s šípy v těle, ale s dýkami. Po jeho bocích stojí šklebící se ženy... Čím je Stefano blíže pravdě, tím více se naplňuje jeho osud. Jeden z těch divných Avatiho filmů, kterým se v 60. a 70. letech v Itálii dařilo. Několikrát jsem si během filmu vzpomněl na pozdější, ale mnohem lepší, Fulciho Beyond. Chybí okázalá krása typická pro podobné snímky, a přesto se najdou obrazy působivé (letní krajina s oslepujícím sluncem by měla působit hřejivě, ale naopak z ní dýchá zlo) či spjaté s uměním (výzdoba domu, všudypřítomné, byť často fantizijní až dekadentní, obrazy; či stopy po dávné honosnosti - oprýskané zdivo, drolící se štuky, rozpadající se domy). Chyby hlavní postavy jsou časem až ubíjející, a tak samotný konec nepřekvapí. Čekal jsem více fantazie a možná i zvrácenosti, na druhou stranu jsem si ale užil zvláštního neklidu a stísněné atmosféry. 3,5*

Film pohltí především dusivou zlověstnou atmosférou kanálem izolované vesničky... Jako hororové giallo je více o tísnivých pocitech než o nějakém vyšetřování, jak bývalo dlouhá léta standardem od Argentova Ptáka s křišťálovým peřím z roku 1970.... Jaké je tajemství děsivých obrazů místního zesnulého malíře?