Kripl kemp: Revoluce na kolečkách (2020)

Dokumentárne spracovaný príbeh zdravotne postihnutých ľudí sa začína v letnom tábore Jened, ale je len časťou mozaiky. Oslňuje neuveriteľnou chuťou ľudí žiť – je jedno, či dokážu zreteľne rozprávať alebo rozprávajú len veľmi ťažko a nezrozumiteľne. Zaujímavé boli svedectvá rôzne ťažko postihnutých, ktorí vysvetľovali, že si v útlom detstve nepripadali iní, až vo chvíli, keď boli vylučovaní spomedzi vrstovníkov, začína ich moment poznania. Výpoveď ženy, ktorá sa stala postihnutou až v dospelom veku po autonehode, je tiež momentom, keď sa pýtate sami seba, prečo aj my radšej sklopíme zrak, keď oproti nám ide niekto na elektrickom vozíku. Pani totiž uznala, že kým sa jej to osobne netýkalo, pohľad na postihnutých ľudí bol pre ňu obťažujúci. V pozadí celého príbehu je niekoľkoročná snaha o schválenie dodatku zákona 504, ktorý by postihnutým umožnil zaradiť sa lepšie do života a zabezpečil im väčšiu sebestačnosť. Jedna vec je zákon schváliť, druhá vec je uplatňovať ho v praxi. Sympatické a úprimné výpovede postihnutých nemajú vyvolať súcit, ale pochopenie a uznanie, niekedy sú dokonca celkom vtipné.

Výborný dokument o tom, ako ťažko a dlho museli hendikepovaní ľudia bojovať za svoje občianske práva a rovnoprávnosť - rozumej napr. bezbariérový prístup. Ako však bolo spomenuté v dokumente - jedna vec je prijať zákon, iná vec je, aby sa podľa daného zákona správala spoločnosť. Je neuveriteľné, aký ťažký život malí hendikepovaní ľudia do prijatia zákona 504. Crip Camp má správnu dávku vtipu, informatívnosti, gradácie a dobových záberov.

I keď sa dokument volá Crip Camp, tak v dotyčnom tábore Jened strávime niečo zhruba tretinu filmu. Ide skôr o akúsi expozíciu pred skutočným životom všetkých zúčastnených, ktorý pre týchto ľudí znamenal z veľkej časti boj za vlastné občianske práva, respektíve za rovnoprávnosť. Že to bol boj neľahký, sa budete presvedčovať niečo vyše hodinu stopáže. A aj napriek tomu, že sa skladal z čiastkových víťazstiev, je zrejmé, že bojovať treba neustále ďalej. Vždy sa môže vyskytnúť tak arogantný človek, ako napríklad Nixon, ktorý vaše najzákladnejšie práva zmätie zo stola iba preto, že pre štát nepredstavujete finančný zisk. Občas sa vám tak bude chcieť počas sledovania tohto dokumentu zvracať, ale rozhodne nie kvôli pohľadu na postihnutých ľudí.

Úprimne obdivujem každého, kto nájde dostatočnú odvahu začať s aktívnou pomocou hendikepovaným spoluobčanom pri zaradení do spoločnosti. Sám s nimi síce pestujem nadštandardné vzťahy, epileptikom pri záchvatoch srdečne potriasam rukou, hluchým deťom pred spaním ochotne čítam rozprávky a slepcov na konci návštevy uisťujem, že sa už čoskoro opäť vidíme, obetovať svoj čas podobným aktivitám v pravidelných intervaloch je však bezpochyby nemalou výzvou. Mne obvykle stačí už vedomie, že som úspešne prežil ďalších dvadsaťštyri hodín bez záznamu o násilnom trestnom čine a zoznam dobrých skutkov na daný deň si s piesňou na perách spokojne odfajknem ako splnený. Osobne si však myslím, že činnosť ľudí podobných organizátorom tábora v tomto skvelom dokumente by si vo svete zaslúžila ďaleko viac pozornosti, v ich prípade totiž na rozdiel od Kardashianiek, LilPumpov a ďalších duševných invalidov obývajúcich vrcholy rebríčkov spoločenskej popularity, ide o tie ozajstné celebrity, ktoré spolu s barmanmi či dílermi životy ľudí vo svojom okolí neváhajú denne robiť lepšími.

Je jedno, či sú to ženy, Afroameričania alebo niekto iný, nikto by nemal bojovať za svoje práva, pretože by mali byť samozrejmosťou. Ale že o ne musia bojovať ešte aj rôzne zdravotne znevýhodnení občania... Pôvodne som si myslel, že Crip Camp je nejaká dojemná komédia, potom, že to je dokument o tábore Janed. V skutočnosti je to práve o tom boji za práva zdravotne znevýhodnených ľudí a to vo veľkej miere vďaka vyššie spomenutému táboru, v ktorom sa títo ľudia konečne cítili slobodní, rovnoprávni, nie znevýhodnení a kde aj prvýkrát zažili nejaké tie lásky. Pekné, informatívne, dobre odprezentované. 7,3/10.