Já, Alfred Hitchcock (2021)

Občas povrchné a skratkovité ale pri tak bohatej filmografii sa nemôžem čudovať že niektoré diela preskáčeme. Dobre sa to počúva, je tu pár zaujímavých fun factov, štruktúra prehľadne chronologická a vyjadrenia známych hercov a režisérov potešili. Viem si predstaviť aj obširnejšiu seriálovú verziu ktorá pôjde hlbšie, no neviem či ju potrebujem. Príjemná odľahčená aura akú tento dokument má by tým možno zmizla. Pri Hitchcockovi mi asi stačí menej aby som sa tešil, štvrtá * je ale hlavne pre to že ide o môjho obľúbeného režiséra a ani chvíľu som sa nenudil.

"Chceli sme, aby nám povedal, kam máme pozerať, čo máme počúvať a čo si máme myslieť. Milovali sme jeho manipuláciu."Majstro a jeho tvorba do detailu, začínajúc najznámejšou scénou v sprche so 78 zábermi a 52 strihmi - už to samotné boloPsycho. Najslávnejší režisér, ktorý nikdy nezískal Oscara za réžiu, tak mu od hanby museli dať aspoň čestného. Dokument obsahuje množstvo archívnych rozhovorov so samotným Hitchcockom a jeho hercami spolu spolu so súčasnými komentármi, čo umožňuje nazrieť do talentu, ako aj až do posadnutej sústredenosti.

Veľmi dobrý prevažne profesijný životopisný dokument. Tvorcovia ho poskladali kompletne z archívnych materiálov, ktoré doplnili komentármi Hitchcockových kolegov, filmárov, kritikov ale aj rodinných príslušníkov. Vyhli sa hovoriacim hlavám a uvoľnený priestor na obrazovke opäť vyplnili fotografiami a zábermi zo zákulisia. Film sa súkromnému životu nevyhýba no z filmárovho detstva dozvieme len základ.  Napriek tomu sa produkcii podarilo vytvoriť celkom plastický obraz osobnosti Alfreda Hitchcocka s jeho svetlými i tienistými stránkami.

Až ma prekvapilo, ako prikovane a bez dychu som to pozeral. Pritom to má až 84 minút, nie je o nejaká trápna polhodinová rýchlovka, ako niektoré lacné a povrchné dokumenty o slávnych osobnostiach. Cca v dvadsiatke som na Hitchcockovi brutálne frčal, videl som seriál, jeho slávne filmy a samozrejme som čítal Rozhovory Hitchcock - Truffaut, čo je pravdupovediac dodnes asi jedna z najzásadnejších kníh o filmovom umení, aká vznikla. Jasné, to ako sa niekedy správal k ženám, by si asi vyžadovalo hlbší psychologický rozbor a mnohé z toho bolo vyložene hodné odsúdenia, ba možno až opovrhnutia. Ak by to urobil dnes, tak by v Hollywoode skončil buď na dlhé roky, alebo svojím spôsobom navždy. Vtedy ale bola iná doba, ľudia sa smiali vtipom o znásilneniach a bití žien. Na druhej strane, bol to zároveň paradoxne práve Hicth, kto vytvoril mimoriadne silné filmové hrdinky a to prosím pekne desaťročia pred Sárou Connorovou, Laurie Strodeovou a Ellen Ripleyovou. V tomto dole klobúk, on bol vlastne veľmi, ehm, „ženský“ režisér. Áno, natočil desiatky filmov a naplno ma zajalo „len“ 5, možno 6. Ale ruku na srdce: mnohí režiséri za celý svoj život nenatočia ani jeden film, ktorý by sa kvalitou, či dôležitosťou čo i len priblížil aspoň jednému z týchto Hitchcockových filmov. Keď si napr. vezmete taký Povraz, tak pokúsiť sa natočiť na jeden záber celovečerák by bolo ťažko predstaviteľné ešte i v r. 2025, nieto 1948. Okno do dvora, Psycho a Vtáci sú dodnes skvelé filmové jazdy, ktoré si ešte i dnes pozriem veľmi rád a stále žasnem, ako to v „praveku kinematografie“ Hitchcock dokázal tato parádne natočiť. Psychom dokonca položil základy pre neskoršie slashery (vraždy krásnych mladých žien chladnou zbraňou tajomným maskovaným psychopatom). Nikdy som síce nepochopil, prečo je označovaný za kráľa hororu, keď všehovšudy natočil s prižmúreným okom len dva čisté horory (aj to Vtáci prvú polovicu pôsobia skôr dojmom roztopašnej konverzačnej romantickej komédie, do hororu sa preklopia až neskôr), ale to je detail, za ktorý on nemôže. Niekoho možno naštve/sklame, že tento výborný dokument sa ktovieako nevenuje jeho súkromiu, hoc neobchádza ani to a v pár momentoch je práve vďaka tomu silný (finálne poďakovanie, trauma z matky). Čo sa mi nepáčilo? Ja osobne by som známych režisérov vyjadrujúcich sa na adresu jedného z najslávnejších režisérov svetovej kinematografie fyzicky ukázal, nepoužil by som len hlasy. A fakt by mi nikdy nenapadlo skvelý knižný triler Roberta Blocha Psycho označiť za brakové čítanie. To už je až niekde na úrovni vyhlásenia „horor je podradný žáner“, čo je úsmevné tvrdiť najmä v súvislosti s niekým ako Hitchcock, teda s tvorcom, ktorý zbožňoval „len“ dobré napínavé terorové jazdy. Hitchcocka dodnes uctievajú (zrejme sa nedá spočítať, koľkokrát parodovali scénu zo sprchy) a vykrádajú (Vzorec pre vraždu s Goslingom, Disturbia so Shia LaBeoufom).

Alfred Hitchcock patří bezpochyby k nejlepším režisérům filmové historie. Bohužel se horory v televizích omezují na Vetřelce, Predátora, Saw a podobně. Od Hitchcocka je možnost vidět leda Psycho a to ještě sem tam. Což je škoda, určitě bych se na nějaké jeho další filmy podíval. Výše uvedený snímek je vlastně ten jediný, který jsem od něj viděl. Říkalo se o něm hodně, jak je nesnesitelný a náročný, ale své výsledky měl. Dokázal vytvořit mnoho skvělých filmů. Posouval hranice. Je samozřejmě otázka, co by vytvářel třeba dnes a s jakými prostředky pracoval. Mezi novátorství patřil i jeho černý humor, který se mi velmi líbil. Jak jsem to tak ale viděl, neměl by to nejspíš snadné ani dnes.