Glastonbury (2006)

Saturnálie. Bakchanálie. Pohanství. Woodstock každý ro(c)k. Kočovnictví na jednom místě. Jarmark marnosti. Trajbalizace. Vypuštění zvířete z klece civilizace. Protest z nudy blahobytnosti a zodpovědnosti dospělosti. Karneval v cirkuse. Dirty Mary and crazy Larry. Tři dny a tři noci sebehledání i sebeztracení. Trip. Peace no war ve znamení hudby. Zvláštní je, že člověk vpouští do sebe hudbu a vypouští ... odsávání z TOI TOI FRESH, vylévání do nádrže a výsledný hnědý moře je fakt hustý. Lidé se nemění, jen každý rok rostou ceny vstupenek, mohutní oplocení a přibývá kamer. Ale vevnitř je úplná svoboda, to jo. It´s Glastonbury Festival from 1970 to 2005.

Flipper má pravdu. Radšej raz zažiť ako x-krát vidieť v TV. Ale takýto prehľad neuveriteľných "máničiek" som videl až tu. Už to nie sú zlaté 70te, ale závan absolútnej slobody ostal. Muzika poctivá, anglická a nie hip-hop či techno. Akurát som väčšinu tých kapiel nepoznal. No a ten bordel, čo tam po 300 000 ľuďoch ostal by som dal vyčistiť našim futbalistom :)

Milujem festivaly a o Glastobury som si toho už pozisťoval až až, ale takýto pohľad stojí za všetky info. Dokument je plný emócií a je spravený dosť dobre. Oceňujem tie pohľady prítonosť vs. minulosť. A ako bonus kopa hviezd s tým najlepším čo vedia ponúknuť. Fanúšik dobrej hudby by to určite nemal prehliadnuť.

Po zhlednuti tohoto dokumentu se mi do hlavy vkrada myslenka, jak dustojne natocit prurez jednoho z nejlepsich festivalu vubec. Pokud by to to melo byt formou kratkeho sestrihu vystupujicich, par rozhovoru a zeberu nepreberneho poctu lidi, tak by se mozna zavdecili tem, kteri uz o festivalu nekdy slyseli, ale rozhodne se tam nikdy nechystaji.
Julien Temple se tu spise soustredil na celkovou atmosferu tehle legendarni akce, dal tu prostor radovym navstevnikum si uzit svych par sekund slavy a predevsim tu ukazal, cim se glastonbury lisi od ostatnich festivalu. Tahle udalost urcite neni pro kazdeho, festivalove mestecko si tyden zije svuj vlastni zivot a vy se mnohdy musite vyrovnat s neprizni pocasi, obrovskym poctem lidi, kteri meli to stesti a dostali se k listkum a berou to jako utek od sveho vsedniho zivota.
Pravdou ovsem je, ze zadny zaznam nikdy nemuze vystihnout to, co prozivate na letnim festivalu nebo kteremkoliv koncerte, takze jenom zalezi jak se s timhle nelehkym ukolem zvladnete vyporadat.

Film som videl dvakrát - prvýkrát v kine, druhýkrát v televízii. Musím povedať, že hudobné festivaly navštevujem pomerne pravidelne, no na Glastonbury som nebol. Dojem po prvom pozretí bol, že tam asi ani nechcem ísť. Nie kvôli blatu, drogám, a podobným hrôzam, ale skrátka preto, že som mal pocit, že Glastonbury už nie je to, čo bývalo, že celá jeho myšlienka sa zvrhla. Po druhom pozretí mám pocit, že aj keď Glastonbury nie je to, čo bývalo, niečo z tej myšlienky predsa žije.
Musím povedať, že jeden z najpôsobivejších dokumentov aké som videl, pričom kvitujem najmä to, že to nie je čisto hudobný dokument, ale zachytáva jeden fenomén a cez neho napríklad aj dejiny Británie (vrátane politiky, či sociálnych zmien), a nepriamo hovorí o vážnych veciach - o slobode, o láske, o tolerancii, ako aj o ich absencii, a o tom, ako ľahko sa môžu tieto hodnoty strácať.