Dělníkova smrt (2005)

misto povinne cetby (bohuzel) v rychlejsi online dobe zavedme povinne KOUKANI NA SKOLACH = a toto jasny adept * aneb mozna pak 50%(? aspon) ufnukanku prehodnoti svy ADHD, asistenty apod ...tvl! (pozor nijak nezpochybnuju ze treba fyzicky sikany je snad min, ale zas neuteces pred tou na sitich.. jenze toto je jina kava +napr. i www.csfd.cz/film/432311-nejnebezpecnejsi-cesty-do-skoly/prehled/

Tak ma napadlo, ak si odmyslím nízke platy, dlhodobejšie odlúčenie od rodiny v prípade rozoberania lodí a vysoké riziko pri práci, v čom je šťastnejší niekto, kto pracuje 9 hodín denne v sklenenej kocke za kompom a potom sa doma večer zase pozerá na ďalšiu obrazovku, namiesto pokecu s famíliou. Osobné šťastie tkvie niekde inde, čím nechcem samozrejme znižovať kritiku takýchto pomerov v "treťom svete" a ani zďaleka nielen v ňom. Osobne by som príklad zo súčasnej Európy dal na záver dokumentu, ak by ma niečo podobné napadlo spracovať.

Zdalo sa, že robotníci si konečne vybudovali dostatočne právne zaistené postavenie. Také, čo zodpovedá fyzickej námahe ich práce a práce v zdraviu škodlivom prostredí. Trvalo to len krátko. Zákony sa rýchlo zmenili alebo zrušili po páde režimov (tzv. socialistický tábor a jeho satelity). V štátoch, kde nejaké výhody robotníkom v zákone ostali, zase klasická robotnícka práca prestala byť vďaka automatizácii a presunu pracovnej sily smerom na východ (najmä do Ázie) zaujímavá. Jej počty dramaticky klesli. V euroatlantickej spoločnosti ju nahradili systémy založené na poskytovaní služieb. Pracuje v nich trieda, označovaná ako prekariát (prekérny proletariát), tvorený súborom krátkodobých, väčšinou dosť slabo platených obslužných miest. Sú to predavači v marketoch, čašníci, skladníci, roznášači reklám, telefonisti reklamných centier, doplňovači automatov na kávu a pod. Tí o nejakých extra výdobytkoch môžu len snívať. Pôvodné práva robotníkov padli a posunuli sa na úroveň čiernej práce, bez zabezpečenia dôchodku, či zaplatenia zdravotnej opatery. Presne a umelecky presvedčivo (hudba: priliehavé a etnom reznuté inštrumentálky Johna Zorna) to ukazuje Michael Glawogger v Robotníkovej smrti s podtitulom 5 obrazov práce v 21. storočí. Načierno pracujúci ukrajinskí baníci v oblasti Luhanska (dnešné bojisko) dolujú v ručne vykopaných šachtách s neustálym rizikom zrútenia chabo zabezpečených plaziviek medzi uhoľnými slojmi. Socha úderníka Stachana je smutným mementom slávnych stalinských úderníckych dôb, kedy bolo síce práce dosť, ale rovnako bolo i dosť gulagov a násilných sťahovaní. Ťažba síry v Indonézskom ústi sopky je čisté peklo. Domorodci lopotia a vynášajú navrch 60-100 kilové koše, aby si ich turisti mohli hore fotiť a výhodne zjednať za kus síry. Doma v objatí partie aj rodiny nadšene bľačia čosi o potrebe medziľudskej solidarity. Na dovolenke v Ázii pritom žiaria šťastím, ak sa im podarí na chudákoch - domorodcoch ušetriť čo najviac. Ďalšie peklo sa odohráva na bitúnku v kolobehu neustáleho podrezávania kôz, bľačiacich dlho po reze krkom. Neskôr sa opekajú nad ohňami z pneumatík. Nakoniec sa umyjú a naporcujú. Život v krvi deň čo deň. Bez chladničky, bez kachličky - všetko na večne páliacom nigérijskom Slnku. Moslimovia rozrezávajú obrie lodné vraky desiatky metrov nad zemou. Bez istenia. Prvý raz som videl moslimské hábity vyzerajúce a slúžiace ako montérky. Ako jediní zo všetkých ukázaných robotníkov zdôrazňujú solidaritu nie rivalitu. Čínski oceliari sa pripravujú na vstup do konkurencie so Západom, zaštiťujúcich sa jedným z Maových rozumných hesiel a Západ? Ten premieňa oceliarne, opustené továrenské haly a oceľové opustené konštrukcie na diskotéky a svetelné šou pre víkendových návštevníkov.

Práca-základný prostriedok sebarealizácie vyjadrený tvorivosťou ľudských rúk a mysle, je naším spoločníkom už od dávnych vekov. Je možno ju nenávidieť či odmietať no aj tak sa stane nakoniec naším celoživotným spojencom v boji o prežitie. Tento dokument je mementom ľudskej sily, schopnosti tešiť sa z maličkostí i v tých najťažších životných podmienkach či schopnosti adaptácie sa extrémom prírody. Ku cti autorom treba dodať, že sa podarilo potlačiť ideologizáciu na prijateľnú úroveň a priestor je prenechaný výhradne hrdinom, levom, duchom... tohto sveta. Žiadne zbytočné slová komentátora, zvuk a obraz sú prenechané symfónii ľudského tela a jeho boja s prírodou, zo všetkých síl si brániacej svoje cenné poklady surovín. V rámci jednotlivých pasáží navštívime súkromných baníkov z Ukrajinského Dombasu, neúnavných nosičov síri z Indonézie, pracovníkov priemyselného bitúnku na africká spôsob, či paštúnov bojujúcich s oceľovými kolosmi zo západu. 4,5*

Dokument o najnáročnejších prácach na našej planéte. Rakúsky režisér Michael Glawogger nám ukáže pohľady na robotníkov v 21. storočí. A ten pohľad veru nie je zidealizovaný. Keď človek vidí zábery z prác v dokumente Robotníkova smrť, tak je rád, že sedí v teplej kancelárii a pozerá z okna do blba. Vydarený úvod doprevádzaný industriálnou hudbou Johna Zorna nasadí vysoké očakávanie, samotný film ho však nenaplní. Niektoré časti dokumentov sú asi tak pútavé, že počas ich pozerania stihnete vyvenčiť psa, navariť cestoviny a napísať recenziu. Zábery sa opakujú, sú zdĺhavé, film mohol byť kratší, pridalo by mu to na hodnote. Gradácie sa nedočkáme, stále rovnaké tempo časom znudí. John Zorn, americký inštrumentalista, sa mohol pochlapiť aj viac, v prvom dokumente o ukrajinských baníkoch nevydá v podstate ani zvúčok. Dokumentarista Michael Glawogger vytiahol z archívu aj niekoľko štýlových záberov. Uvidíme oduševnených robotníkov, ako prehnanými gestami prisahajú: „Ja, najlepší robotník z 9. šachty, vám tu slávnostne hovorím, že do konca roka vyťažím 28.000 ton uhlia nad stanovenú pracovnú normu!“ Čo im to tak nebezpečne dýcha na chrbát? Že by to bola silueta červenej hviezdy? :)