Čára (2017)

NaČiarusom bol toho času v kine, a z výsledku som nakoniec zostal trochu omámený najmä zjavom toho, kam sa vtedy začala expresne slovenská kinematografia uberať, pričom to vyzeralo, že by mohlo konečne ísť aj o nejaké prebudenie, ktoré však v rámci nasledujúcich rokov zas rapídne upadalo. Spätne však už ani tieto snímky nepôsobia tak nadštandardne, ako boli vtedy prezentované, a ako boli zároveň aj považované.Čiaraje dobrým filmom, a na slovenské pomery skoro až vynikajúcim, nemá však toľko filmárskej invencie, koľko by sa jej hodilo. Totiž, obsadiť napríklad teatrálne vystupujúcu p.Fialovúdo jednej z hlavných úloh neskutočne ruší funkčnosť príbehu a dupľom jeho uveriteľnosť, alebo nevysvetľovať nič, pliesť piate cez deviate, a ešte čakať od diváka, že sa v tom bez problémov dokáže vyznať, mi v dôsledku toľkých superlatívov, čo tomu mnohí prisudzujú, vôbec nesedí. Fajn film, ale miestami svojou naivitou akoby až vychádza z hraníc únosnosti, a svojou nezrozumiteľnosťou z hraníc účinnosti, čo je fakt škoda. Mám pocit, že p.Bebjakani sám nevie jak ten úspech spáchal.

Bebjak sa vo filme Čiara pokúsil vstúpiť na teritórium žánrového thrilleru s kriminálnou zápletkou. Výsledkom je síce technicky zručne zvládnutý film, no s prázdnym jadrom a vypožičaným jazykom. Namiesto originálneho autorského rukopisu sa Bebjak opiera o už videné schémy známe z východoeurópskych krimi. Hemží sa to tu drogami, pašerákmi, nebíde nás ani rodinná dráma a štandardný hrdina stojaci medzi zákonom a zločinom. Všetko je tu na svojom mieste, ale až príliš. Je tam všetko, vrátane žánrových vykrádačiek. Najzásadnejším problémom Čiary je ideologická zbabelosť. Film sa odohráva na slovensko-ukrajinskej hranici, mieste, ktoré by si zaslúžilo komplexnú, odvážnu reflexiu. Namiesto toho je hranica kulisou pre bezzubé krimi. Reálne spoločenské problémy, čiže donebavolajúca korupcia, postsovietska mentalita, rómovia, vyľudňujúce sa dediny, zúfalstvo zanikajúceho sveta sú kdesi celkom vzadu. Je zjavné, že Čiara vznikla len a len pre diváka žánrového kina. Čiara sa tvári ako hranica medzi umením a mainstreamom, no v skutočnosti zostáva bezpečne na poličke bezzubých žánrovečiek.

ČiararežiséraPetra Bebjakaz roku 2017 diváka príjemne prekvapuje. Nie preto, že ide o dobre natočený slovenský film, ale preto, že ide o dobre natočený žánrový film. Pre niekoho možno "tuctová" kriminálna dráma ťaží predovšetkým zo svojho pomerne originálneho námetu vďaka originálnemu zasadeniu do špecifického prostredia slovensko-ukrajinského pohraničia kdesi na konci sveta. Príbeh o pašerákoch (nielen) cigariet je plný zločinu, korupcie, násilia, smrti, všeobecného nešťastia v najrôznejších podobách a nesympatických postáv, spomedzi ktorých sa ani s jednou nedá čo i len trochu sympatizovať. A práve vďaka tomu dokáže Bebjakova snímka bodovať. Príbehovo sa v nej na seba nabaľujú zlé a ešte horšie scenáre, vyplývajúce z morálne pokriveného deja s rovnako pokrivenými charaktermi protagonistov. Herecky relatívne výraznému dielu kraľuje v dobrom slova zmysle nesympaticky pôsobiaciTomáš Maštalír, ktorý so svojimi kolegami síce dokáže diváka zaujať, hoc nie sú tým najlepším, na čo tu možno naraziť. Film režiséra Bebjaka je totiž oveľa silnejší technicky než obsahovo. Jeho dominantnou stránkou je potom jednoznačne výrazný vizuál, ktorý spája relatívne nevídanú výpravu s výbornou kamerou. A práve výsledok práceMartina Žiarana(snáď v spolupráci s tímom osvetľovačov a postprodukciou) je niečím, čo sa vyznačuje nielen európskymi, ale priamo svetovými parametrami. Predovšetkým viaceré zábery nočných búrok sú až vizuálnym orgazmom.Čiarasíce príbehovo ku koncu stráca spád a možno veci až príliš zjednodušuje, ale dovtedy si dokáže vybudovať solídnu celkovú kvalitu, ktorú "ťahajú" najmä originálne spracovaný námet, výprava a kamera. A, nebudeme klamať, poteší aj záber naZuzanu Fialovúv sprche.

Vysoko oceňujem v prvom rade fakt, že na česko slovenskom filmovom poli niekto dokázal natočiť film a to za prvé taký, ktorý sa neodohráva v socializme - rozumej pred 89tym (za to by som bol schopný dávať basu), a za druhé tvrdý film bez pokusu o Hollywoodske klišé. Na tomto filme mi je sympatické asi úplne všetko. Dej, herci, postavy, hudba, scenár. Potešil ma dokonca aj koniec a v neposlednom rade som vďačný aj za tých pár momentov, ktoré mali medzi riadkami rozosmiať. Rozosmiali si myslím každého, kto ich pochopil. Pre mňa dôstojný počin, ktorý si zaslúži siahnuť si na 70. Slovami klasika "jebli potom, ale nedojebali to".

Dobrá dráma z prostredia pašerákov na Slovensko-Ukrajinskej hranici. Ťažko posúdiť, nakoľko sa film približuje reálnej situácii, ale je jasné, že produkcia sa snažila o čo najväčšiu dramatizáciu, čo sa jej aj celkom darí. Takže sú momenty, keď za pomoci hudby či jej absencie vznikne atmosféra správne nabitá emóciami. Príbeh obsahuje silné životné momenty hrdinov, no trúfa si občas zalaškovať si s humorom. Či už je to ružový Mercedes, alebo opitý Ivor s obrázkom na čele je to na jednej strane úsmevné, ale na druhej to rozbíja napätie a tiesnivosť témy. Herci svoje postavy hrajú veľmi dobre aj keď nie všetci sú vo všetkých scénach úplne presvedčivý. Maštalír,, Libezňuk či Stanislav Boklan majú slušnú charizmu, ktorá napríklad Andrejovi Hrycovi trocha chýba. 70%