Barmská harfa (1956)

„Hej, Mizušima, vráťme sa do Japonska spoločne!”• Veru, kapitánInouye, má rozhodne pravdu, keďže sa obidvaja momentálne akurát nachádzajú v ďalekej Barme, čo v dnešnom ustanovení predstavuje už Mjanmarsko, ktoré je inak od ich japonskej pevniny vzdialené vzdušnou čiarou až neuveriteľných - cca 4758.9 km, kedy by napríklad takému rýchlemu holubovi trvalo celú túto trajektóriu zdolať za približne takých 67h 59min, asi toľko na samý začiatok pre väčšiu orientáciu divákov, aby si vedeli trochu lepšie predstaviť i samotné miesto diania. • Následne by som rád pokračoval i so samotným dianím, čiže, o čom vlastne pojednával tento výnimočný scenár? V podstate asi o tomto:„Ako sa japonský desiatnik..., ináč vynikajúco♫hrajúci na harfe ♫ , čo má i svoj špecifický a pevne stanovený význam, a mimochodom, celá kapitánova čata by sa kľudne uživila v nejakom, vychýrenom speváckom súbore, pretože počuť spievať, povedzme, miestami trošku melancholické piesne v ich priamom podaní, mi občas normálne vtislo slzy do očí, ale nielen iba z týchto hlasových prejavov, zároveň i z hrôzostrašných obrazov, ohľadom nezmyselnosti vojny, ako takej, áno, a v tomto konkrétnom prípade sa totižto jedná o silný, protivojnový film, aký ma totálne spacifikoval, až som sa pomaly ani nemohol hýbať, tak som bol ním maximálne ohromený”.• Naschvál som nenadviazal na popis deja v predchádzajúcej, priamej reči, a ešte pred tými notami, čo sa teda týka toho nemenovaného vojaka, ktorý dokonca i svoje meno hneď má, tým pádom ďalej načrtnem nanajvýš snáď iba to, že neskoršie prehodnotí svoj doterajší spôsob života v radikálnom ponímaní, o akom sa mnohým ani nesnívalo, vrátane jeho spolubojovníkov, z ktorých sa medzitým stali najlepší priatelia. • Myslím, že i napriek určitému tajnostkárstvu z mojej strany, predsa ponúkam i ďalšiu indíciu, spočívajúcu v dátume - niekedy okolo júla 1945, a taktiež k tomu pridávam i zrovna ustupujúcu vojenskú jednotku naprieč hornatým terénom, snažiacich sa dostať kamsi do Thajska, čochvíľa dozvedajúcich sa, že je definitívny  k-o-n-i-e-c, no zrejme ešte nie úplne pre všetkých, čo o malú chvíľu bude dokumentovať i naprosto zásadná sekvencia - inej - zabarikádovanej, zfanatizovanej, a ozbrojenej jednotky, ktorá sa proste nedokáže zmieriť s tým, že by mala už konečne zložiť zbrane, a tak práve v tomto momente, som si uvedomil, že sa na mňa odteraz chystá niečo, čo som asi doteraz pravdepodobne nevidel, pretože, podotýkam, že tomuto psychologickému, MIMORIADNE zručne nakrútenému filmu a s pôsobivou hudobnou zložkou, by podľa môjho svedomitého uváženia nestačilo hodnotenie ani piatich hviezdičiek, tak som Ičikawovým snímkom strašne pohltený, že takmer ani nenachádzam dostatok vhodných slov na vyjadrenie svojej »filmovej spokojnosti« , akú som jednoznačne už veľmi dlho nezažil, a pritom mi jeBiruma no tategoto, niekoľko rokov dobre známa, ale až teraz som sa k nej napokon dostal, skrátka, zbytočne som čakal na spasenie sveta, ktoré asi nikdy nepríde. • Režisér vytvoril naozajstné »majstrovské dielo« , nadčasové, z ktorého by si mali brať mnohí príklad, ale bohužiaľ, ako vidíme i v súčasnosti, nie je tomu celkom tak, a vôbec, žili sme my ľudia niekedy bez brutálnych konfliktov počas dejín samotného ľudstva? Nie! Skúste si vyhľadať a prečítaťknihu:História vojen, kde sa sami dozviete, koľko utrpenia museli absolvovať nielen samotní obrancovia, ale súčasne aj obyčajní civilisti, ktorých sa to rovnako bezprostredne týkalo, a tak sa nakoniec len prosto opýtam, dožijem sa aspoň ja, či budúce generácie, života, bez týchto ťažkých bremien? , no takáto harmónia nejestvuje asi ani vo vedeckofantastickej literatúre!A na záver:Všetci, obľúbení užívatelia, skúste si pozrieť tento unikátny počin, ktorý sa vám doslova vryje pod kožu, a potom mi prostredníctvom spätnej väzby dajte vedieť, či som mal pravdu? ĎAKUJEM.

Je Biruma no tategoto dobrý film? Nepochybně. Jde o citlivé a v rámci žánru neobvyklé dílo. Patří mezi nejlepší protiválečné snímky? Nikoliv. Ač jde o sympatický snímek, imho existují důvody, proč jej nelze bezproblémově akceptovat jako vrcholný z hlediska obohacování pohledu na válku. Bohužel se nevyhnu SPOILERům. Prvním vodítkem je přílišná naivita celého zasazení. Vojáci, nehledě na strany, jsou do jednoho hodní, velitel jednotky je humanista a dobrák od kosti. Je dobré si představit stejný příběh v evropských reáliích. Natočit film o tom, jak vojáci wermachtu procítěně zpívají českým vesničanům pod okny a jeden z nich se následně rozhodne u nás zůstat aby pohřbívalněmeckévojáky je nemyslitelné. Samozřejmě, asijský kontext je jiný, ale okamžité otázky relevantní zůstanou. Neměl by se hrdina spíš trápit tím co jeho krajani páchali, než jejich vlastním utrpením? Kdo mu dal (z hlediska Barmy) právo zůstat? Jak je vůbec možné dělat film s tématem smíření a ani náznakem nezmínit, že okupační jednotky někomu ublížili? Zde vojáci brečí jen pro to, že Japonsko prohrálo. Obecně, v reflexi druhé světové války byli japonští filmaři až neuvěřitelně dobří (už jen vynikající Lidský úděl, Pod vlajkou vycházejícího slunce, či třeba Ohně na planinách, snímek takéž od Ichikawy). Absenci kritičnosti lze v Barmské harfě obhájit funkčním hlediskem filmu jako hojivého nástroje, který chtěl japoncům prostě pomoct v obtížném období a dodat určitý směr. Ovšem ambice univerzální protiválečné výpovědi jsou mimo dosah díla díky sebestřednému zaměření čistě na vlastní utrpení a nekonfliktnosti vůči patriotické perspektivě.

[3,5*]     Vojnová dráma s veľmi zvláštnou snovou atmosférou, ktorá sleduje cestu jednej japonskej jednotky na konci 2. svetovej vojny. Má až taký mystický nádych, čomu napomáha aj úchvatné prostredie Barmy, ako silne duchovného miesta. Zvláštne podmanivým spôsobom sú tu prepojené vojnové hrôzy a krásna hudba (ako univerzálny nástroj komunikácie), pričom v jednej z hlavých rolí vystupuje priam čarovný hudobný nástroj, barmská harfa. Vojnové hrôzy sú zdôraznené hromadným a zbytočným umieraním Japoncov, a to len kvôli ich nezmyselnej predstave o cti. Zaradené v zozname1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.

Nemám najmenší problém s japonskými filmami a napriek tomu som bol príjemne prekvapený originalitou Ičikawovho filmu. Asi tak, ako napísal stub, že ide o film "univerzálne platný a zároveň bytostne japonský". Zvuk barmskej harfy sa vám pri sledovaní dostane do hlavy a tak skoro ju neopustí. Príbeh je pomerne jednoduchý, celým filmom presakuje humanistický duch a krásna kamera umožňuje pokojne sa zamýšľať nad otázkami, nad ktorými sa nezamýšľame každodenne.

Existuje nespočet způsobů, kterak znázornit válku. Název napovídá, že tenhle je poetický. Harfa je ústředním objektem děje, všechny hrůzy a nebezpečenství se odehrávají na pozadí jejich jemných a současně silných tónů. Umožňuje nám vidět válku z velké dálky. Harfa nás chrání před zraněním, zatímco běh událostí se více a více soustředí v jednom vojákovi, vztahu celé jednotky k němu a naopak. Jakoby vše záleželo na něm, jako by do tohoto vztahu bylo vetknuto všechno krásné, co se mezi muži během bojů vytvořilo, jako by jen na tom záleželo, zda odejdou s hlavou skloněnou nebo s čistou myslí. Velký boj se zde neodehrává na bojišti, ale v lidských srdcích, autoři nám to však umí podat dodnes nepřekonatelnými prostředky a s humorem, který sice tryská z bolesti, ale současně nám pomáhá bezpečně přenést se dál.