Aféra z titulní stránky (1972)

"Ty tupá hus! Kedy konečne pochopíš, že je rozdiel medzi tým, čo si človek myslí, a tým, čo napíše?!"Presne takto vyzerádefinícia žurnalistikyv praxi už od čias, kedy niekto prvýkrát otesal kameň. Predstava, že existuje niečo ako „objektívna tlač“ je večná utópia. Novinár je nezávislý len do výšky svojej hypotéky. Pisateľ slúži len svojím záujmom, alebo záujmom toho, kto ho platí, a čo je najhoršie, ako bonus ešte občas líže pätu politikom. Tu je to krásne ukázané, hoci vznikli na podobnú tému aj oveľa pútavejšie a živšie filmy. Pre niekohoVrtieť psom, pre mňa kľudne ajSliedič.

"Vražte tu zrůdu na první stranu!" (v tuzemsku učísnuto na "Aféru z titulní stránky") je strašidelná obžaloba tisku ve zkorumpovaném demokratickém režimu; vedlejší kriminální motiv přesvědčuje méně. Původně měl film, žánrově čisté giallo, točit Sergio Donati; po neshodách s hlavním představitelem (a producenty?) ho nahradil Bellocchio, který dílo zpolitizoval a pozvedl na vyšší úroveň. Volonté je prima klasa jako vždy, Betti dojímá v roli ženy použité a odhozené jako ty obaly od rozmanitého zboží v symbolickém posledním záběru.

Priamočiary, strohý a kompaktný film. Scenár síce má svoje hluché miesta, ale kombinácia Bellocchio + Gian Maria Volonté je proste na inej úrovni. Formálne precízne a úsporné, skvelá práca s farbami. Človeka až prekvapuje, že toto bol film na zákazku. Volonté tu je úžasný a predvádza herecký koncert, ako slizký a zároveň sympatický manipulátor bez chrbtovej kosti. Obľúbená scéna: jeho diskusia so ženou, ktorá nechápe jeho práci.

Pravdou přeci je jen to, co se napíše do médií. Platí to dnes, a platilo to i před více jak padesáti lety, kdy tenhle film vznikl. Zásadní scéna se odehraje hned v úvodu filmu. Někdo z demonstrujícího opozičního průvodu hodí do okna redakce zápalnou láhev, ta podpálí posuvnou nástěnku. Jeden z redaktorů najde hasící přístroj a chystá se hasit. Přítomný šéfredaktor (dokonalý Gian Maria Volonté) ho hned zastaví a přivolá fotografa: “Počkej, tohle si nejdřív musíme vyfotit.”

Milánskemu, pravicovému, zároveň povedzme i "propagandistickému", novinovému plátku:Il Giornales dennými výtlačkami v pomere až 500 000 ks; šéfuje snáď úplne ten najzodpovednejší z ponúkajúcich sa [šéf]redaktorov, akých si asi ani vskutku vôbec nedokážeme predstaviť, nakoľko práve tento [mimoriadne cynický] protagonista:GiancarloBizantiv podaníG. M. Volontého, je toho i naprosto názorným príkladom, že podobných, kreatívnych novinárov, by sme určite našli i zrovna teraz v súčasnosti, a to teda konkrétne spoločne i so zvláštnymi praktikami zo strany REDAKCIE ako celku... • Skrátka;kto chcel s vlkmi žiť, musel s nimi vyť, čo vyslovene platilo hádam nielen pre tohto kľúčového hráča na poli:Bizantiho, ale súčasne taktiež i pre jeho pravú rukuLaurihoa mnohých ďalších hráčov na scéne, pričom iba taký mladý, a k tomu i viac-menej »čestný novinár«Roveda, sa s týmito danými «postupmi», akosi nemohol stotožniť. • Totižto,ŽURNÁL, sa venoval predovšetkým najviac týmto jednotlivým kategóriám: demonštráciám, politike a voľbám, vrátane i chladnokrvnej vražde »panenskej« dievčiny menom:Mária Grazia Martiniová, kedy v podstate všetky tieto spomínané faktory sa napokon spojili dohromady, odkedy som sa vlastne už nechal len postupne oddávať ponúkaným filmovým obrazom, resp. režisérskej vízii:M. Bellocchia, ktorý si toho naložil na plecia asi i o niečo [málo] viac, než čo dokázal uniesť. • Zrejme najzaujímavejším článkom talianskeho titulu:Hoď monštrum na titulnú stranu; bol najmä samotný chod novín + všetko, čo k tomu ešte i automaticky prislúchalo, a k čomu sa pomaličky nabaľovali i ďalšie vrstvy scenáristického kreditu, ktoré som medzitým už o pár riadkov vyššie spomenul, a z čoho mám naostatok i veľmi sugestívny, až by som dokonca povedal, že znechutený pocit, čo sa v danom človeku skrýva, keď ani nepociťuje žiadne zábrany, výčitky svedomia a cetera, tak vtedy je schopný asi všetkého, takpovediac: kráča aj cez mŕtvoly; a mimochodom, presne o tom bol tento desivý a znepokojivý titul v jednom!PS:Ako VEĽKÉ+by som vyzdvihol, že režisér si pre svoj počin zvolil:dokumentárny štýl, z ktorého sa vzápätí vytvárala i autentická atmosféra, ako by sa divák v tom čase znenazdajky ocitol v priamom epicentre diania, čo rozhodne "aspoňže" kvitujem.