Vstupte (1975)

Ještě v půlce sedmdesátek když člověk kouknul na komedii, dost často to byla nějaká staromódní konverzačka s Lemmonem či Matthauem. Tady je mladý agent se svatou trpělivostí, který se snaží domluvit společné představení dvou zestárlých komiků co se nesnáší. Matthau zde hraje k nepoznání namaskovaný starého dědka, jeho spoluhráčem je pro mě neznámý skoro osmdesátiletý Burns, který si za roli senilního dědy vysloužil Oskara (nechápu ale moc za co). Je to místy vtipné (titulní running joke vstupte, scénka v televizi, pointa), místy úsměvné. Ale taky zbytečně dlouhé, v podstatě divadelní a hlavně Matthau hraje sice famozně, ale tak neskutečně protivného, žlučovitého dědka, že ho člověk má chuť od začátku zabít a komedie s postavou kterou nesnášíte je na houby. Prostě průměr na 3*

Mám rád Waltera Matthaua, ale tu mi ten jeho otravný starý bručoun pripadal neznesiteľný. No a potom sa na scéne objavil druhý dedko, ktorému to už príliš nemyslelo a namiesto gigantickej spŕšky zábavy som sa dočkal neskutočnej nudy v ktorej sa dvaja dedkovia neustále hádajú aj keď sa vlastne majú radi. Ani to ich spoločné vystúpenie mi nepripadalo vôbec vtipné. Proste mi tento film vôbec nesadol. 4/10.

Vydarená konverzačná komédia Neila Simona ( hru "Zlatí chlapci" sme mohli vidieť v klasickom divadelnom predstavení na Malej scéne SND od roku 1974 v podaní Ladislava Chudíka a Martina Gregora ) plná vrtochov samoľúbych rozhádaných kabaretných hercov na sklonku kariéry strieda smutné okamihy s iskrivým humorom. Predovšetkým Walter Matthau je neúnavnou vlajkovou loďou filmu.

Aké je opozitum slova znášanlivosť ? Vôbec nie je zložité rozlúsknuť túto hádanku, na ktorej je viac-menej postavený celý snímok režiséra Herberta Rossa, nastavený podľa divadelnej hry Neila Simona. Sledovanie dvoch starších pánov, ktorí si pomaly aj nevedia prísť na meno, je zo začiatku celkom zaujímavé. Zaťatý je v prvom rade Willy Clark, ktorého neurotická povaha takmer bráni komunikácii nielen so snaživým synovcom Benom, ktorý je zároveň aj jeho agentom - manažérom, ale najmä je extrémne alergický na svojho bývalého kolegu zo šoubiznisu, Ala Lewisa, s ktorým pracoval desaťročia, a teraz je situácia na bode mrazu, pretože s ním neprehovoril dlhé roky. Húževnatý mladý muž nakoniec dosiahne svoje, že sprostredkuje stretnutie „nepriateľov” na pôde klasického najväčšieho nerváka z úplne všetkých nervákov, a herecký koncert Waltera Matthaua a Georgea Burnsa môže začať vo veľkom štýle, ktorý ma po čase prestával tak intenzívne baviť. Skrátka, herecká poloha Walta je po celý filmový čas prispôsobená tak, že liezol na nervy nie iba mne, ako divákovi, ale i 99% hereckého ansámblu, a to 1% patrí Benovi, ktorý ho pozoruhodne toleroval, že koľkokrát nevybuchol, ako nedávna sopka Agung na ostrove Bali. Brooklynský režisér sa v minulosti pochlapil aj s lepšími režisérskymi zárezmi, ale ide iba o môj uhol pohľadu.

Chlapci od Slnecnej ziary alebo aj Slnecnoziarovi chlapci zas u nas vyslo ako "Vstupte". No nic, necham to tak, hlavnou postavou vo filme je vyborny Walther Matthau /Dej si pohov kamosi 1 a 2, Prepadeni vlaku z Pelhamu/ v roli ukecaneho chlapika, ktory musi prekonat vlastnu jesitnost, aby sa zas objavil na javisku v divadle. Divadla velmi nemusim, ale Matthau dokazal povzniest aj takuto mne neprijemnu temu na aspon znesitelny priemer. Lebo vedel hrat - tu rolu neurotiuka som s mu sezral aj s navijakom. A z celeho filmu sa sinie ludskost a slusne dialogy. Skoda len tych par ovatovanych dialogov v strede. Nemuselo to tam, byt , prestrihat to a vyletim s hodnotenim vyssie : 65 %