Sewu Dino (2023)

Indonézia je na horory ako stvorená. Miestny rozmanitý folklór, množstvo povier a legiend, spolu s prostredím plným temnej, až mystickej prírody, vytvárajú nevyčerpateľný zdroj inšpirácie pre hororové príbehy. Je to krajina, kde sa aj obyčajný tieň v džungli môže premeniť na niečo znepokojivo nadprirodzené.  
Napriek tomu však mnohé indonézske horory často skĺznu k neúmyselne vtipným scénam alebo k prehnanému dramatizovaniu, čo miestami pôsobí naivne. Tento film sa tomu síce úplne nevyhol, no patrí medzi tie najlepšie indonézske diela, ktoré som doteraz videl. Režisér síce používa obvyklé klišé v podobe zbytočne natiahnutých scén, no tentoraz mi to neprekážalo – atmosféra filmu bola dostatočne zaujímavá, aby som sa ani na chvíľu nenudil.  
Herecké výkony boli prekvapivo kvalitné, čo v rámci tohto žánru nie je samozrejmosť. Dej sa rozuzľuje pomaly a vyvrcholenie prichádza až na samom konci, čo ma úprimne prekvapilo – väčšina podobných filmov býva totiž predvídateľná už po úvodných minútach. Scenár síce pôsobí miestami trochu slabšie, akoby len umelo predlžoval stopáž, no zaujímavá téma a veľmi dobre zvolené prostredie to bohato kompenzujú.  
Celkovo ide o film, ktorý dokáže vtiahnuť diváka do svojho temného sveta a zároveň ukázať, že indonézsky horor má čo ponúknuť – aj napriek svojim drobným nedostatkom.(02.11.2025)

Keby v tomto pokuse nemal prstyKimo Stamboel, v živote po ňom nesiahnem. Indonézia len zriedka kedy prekvapí kvalitou, pričom hlavným pozitívnym znakom ich tvorby, je prevažne dobre odvedená práca v podobe násilia a gore. Čo sa však ducharín týka, tie sú prakticky na kolene zrobené, na jedno kopyto a len zriedka kedy dostatočne výrazné nato, aby diváka plnohodnotne zaujali. Už som to niekde písal.Kimo Stamboelspracoval doposiaľ tri dobré horory, a to vypeckovaný "Ratu Ilmu Hitam", takmer dokonalý "Rumah Dara" a poviedkový lepší priemer v podobe: "Takut: Faces of Fear" v ktorom sa podieľal na krátkom, doslova dokonalom, cenami ovenčenom krváku "Dara". Potom prišla nevýrazná kokotina ako "Ivanna" a teraz táto "posadnutosť". No a mne nezostáva nič iné, ako skonštatovať, že pri svojej práci (bohužiaľ), pokračuje v nevýrazných výkonoch, ako Miami bez Messiho. Respektíve týmto pokusom opätovne neprekročí svoj tieň, i keď vyslovená tragédia "Sewu Dino" určite nie je. Má to dobrú atmosféru, hudbu (ako vždy), hádam aj masky a takú tú očakávanú "špinavosť", no na gore, ktoré ho doslova preslávilo, akosi nezostali korunky. Škoda, ale zatracovať ho nebudem.(29.10.2023)

Poniektorí zahraniční recenzenti o tejto novinke napísali, že je to doposiaľ najlepší indonézsky horor. Bol by som rád, keby to bola pravda, ale žiaľ, nevydalo. Kimo mal dostatočne bohatú stopáž na to, aby dokázal zaujať, ale nevyužil to. Nápad nie je zlý: Trojica dievčat príjme ponuku bohatej dámy, ktorá im sľúbi solídnu almužničku za to, že sa postarajú o jej posadnutú vnučku. Takže dievčence skončia zatvorené v chate uprostred lesa, kde musia každý deň robiť kúpacie rituály, aby zlého démona udržali na uzde, no je len otázkou času, kedy sa to podľa očakávania pokurví. Prvá polovica filmu je až príliš spomalená, potom sa to aspoň trochu rozbehne, avšak vyložene intenzívne desivé scény sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky. Sklamanie som však cítil najmä preto, že gore sa drží prekvapivo v úzadí a obetí je len minimum. Obsahovo, technicky či herecky je to OK, len celé akési nevýrazné, najmä keď to porovnám s omnoho svižnejšími a akčnejšími démonickými krváčikmi "May the Devil Take You" 1 a 2.(25.10.2023)

No Kimo si vybral slabšiu chvíľku.Prepálil stopáž a moc strachu nenahnal.Slabšie 3*.(09.11.2023)

U Indonéských hororů mně hodně vadí dvě věci, a to zbytečně přemrštěná stopáž a hororové scény, které jsou spíše komické než strašidelné. U tohoto filmu tomu není jinak. Na druhou stranu Sewu Dino patří mezi ty lepší hororové kousky z Indonésie.(28.10.2023)