Růže (1979)

Rose je v podstatě taková ta klasická hudební story. Sebedestruktivní rocková jízda vedoucí k očekávanému konci s manažerem, co ždíme dokud to jde a s poučením, že peníze ani sláva vám štěstí nepřinesou. A hrdince ho nepřinese ani chlap, který je skoro svatý, ale nakonec ani on to neustojí. Ovšem trumfem je Bette Midlerová. Ta mě prakticky v žádném filmu nezaujala, jako zpěvačka má tři známé cajdáčky (From a Distance, Wind Beneath My Wings a Rose), které nejsou špatné, ale nestrhnou. Jenže to co tady předvádí, tomu se dá říct životní role. Její Rose jede na 200%, je chvíli ošklivá a chvíli svůdná, sleazy, vulgární, psychopatická, milující, ožralá a demolující i naprosto emotivní (ten telefonát rodičům...). A k tomu ještě zpívá a jak! Dokonalý rockový projev, úžasná šou na pódiu, nadupané i prožité songy... no zkrátka úplně něco jiného než co jsem od ní zatím slyšel. Ta titulní/titulková Rose se k tomu co zazní k filmu vlastně ani nehodí (no vlastně ona nevznikla pro film). Každopádně 4* hlavně kvůli herečce, ten její výkon (debutový!) si zasloužil Oskara.

Občas jsem měla pocit, že koukám na koncert, ale to nevadí, protožeBette Midlermá kouzelný hlas a hudební film má být o hudbě. Janis Joplin sice není jednou z mých oblíbených interpretek, ale to neznamená, že ji si ji jednou za čas ráda neposlechnu. Dějově je to sice lehce o ničem- sledujeme ženu, která jen pije alkohol, hysterčí a zpívá, ale pořád se vám film zaryje pod kůži hereckým výkonem, hlavní herečky a příběh Rose (Janis) není zrovna utopický, takže vám bude smutno. Rok 1970 byl pro svět hudby tragický- rozpad Beatles, Jimi Handrix a Janis Joplin mrtví. Škoda, že není film navzdory čtyřem nominacím na Oskara příliš slavný, protože o něm nemám s kým diskutovat.

„Ruža” a prekliaty „Klub 27,” majú toho vskutku veľmi veľa spoločného, pretože je nakrútená podľa predobrazu samotnej speváčky Janis Joplin, ktorá sa taktiež stala jeho „členkou,” rovnako ako naposledy, trebárs Amy Winehouse v roku 2011, či tiež i Kurt Kobain v roku 1994, ďalej sem patria: Jimi Hendrix alebo Jim Morrison, skrátka všetci majú jedno spoločné, a to, že odišli z tohto sveta predčasne, vo veku iba dvadsiatich siedmich rokov, za čo sa stopercentne podpísal najmä - extra divoký, životný štýl, spojený s extrémnymi závislosťami na drogách a alkohole, čo jednoducho k týmto hudobníkom už akosi odjakživa patrí, len s tým dodatkom, že si za to neskoršie vypýta strašne vysokú daň. Aktuálna rocková speváčka Mary Rose "The Rose" Foster, síce nie je takto mladá, aby sa vedľa svojich kolegov ihneď zaradila, ale to ešte neznamená, že ju neskôr nemôže postihnúť naprosto rovnaký osud... ? Na úvod ju spoznávam na koncerte, kde ju doprevádza jej kapela, a už práve teraz vyzerá byť unavená, i napriek tomu, že zo seba vydáva úplné maximum, čo zároveň tlmočí aj svojmu vznetlivému manažérovi Rudgeovi Campbellovi, že by si chcela dať konečne (aspoň) na rok dlhšiu pauzu od hektického života, ktorý ju môže priviesť na hotový „psí tridsiatok” ?! Riadi sa typickým krédom: „Sex, drogy a rock´n´roll ! ,” bez ktorých sa to asi nezaobíde ? Nádej umiera posledná, keďže sa jej rysuje vzťah „so seržantom na úteku,” Hustonom Dyerom, vďaka ktorému by sa predsa mohla konečne vyhrabať z vlastných sračiek, a zavesiť túto vyčerpávajúcu kariéru na klinec ? Nekontrolovateľné výkyvy nálad, jednak absolútne nikomu neprospievajú, ale to jej môžte asi zbytočne hovoriť, to je úplne to isté, ako by ste hrach na stenu hádzali, aj tak nič z toho. Nakoniec sa vracia domov na Floridu, kde by si mohla snáď naposledy zaspievať pred vypredaným hľadiskom skandujúcich fanúšikov... / Zhliadol som asi jeden z vôbec najpresvedčivejších hereckých stvárnení „Zlatého slávika” v histórii kinematografie. Priam najideálnejšia je kombinácia spevák, speváčka / herec, herečka. Zabudnite na Lady Gaga, ktorá totižto nesiaha Bette Midler ani po členky, aj so všetkým, na čo si v podstate pred kamerou trúfla ! Nevravím, že explicitné zábery pohltia celé plátno, ale i na svoju dobu je film veľmi odvážny, koľko si toho vlastne dovolí. Najväčšiu výhodu má asi v tom, že si málokedy kladie servítku pred ústa, je správne drzý, občas až príliš. Pamätáte si ešte na toho fúzkatého šéfkuchára Hicksa z Coppolovej Apokalypsy ? To je neuveriteľné, čo stihol v roku 1979 americký herec Frederic Forrest. Nielenže sa zaskvel v postave "Chefa," ale aj predtým stelesnil naprosté opozitum, až tomu normálne nechápem, zrejme som ho trochu podcenil, aký talent sa v ňom skrýva. A čo tak sympatický Alan Bates z legendárneho filmu Grék Zorba, to asi skôr, však ? Už si isto spomínate, ako tancujú na pláži s Anthonym "Tonym" Quinnom. Tak radšej na to rovno zabudnite, pretože je tentokrát tak odpudivý, čo len dokazuje, že je mimoriadne herecky zručný ! Ak sa tešíte na Harryho Deana Stantona, tak vás trochu sklamem, lebo dostal minimum priestoru rozvíjať svoj herecký um. Jeden zo scenáristov, Bo Goldman, sa nedávno zaskvel u Preletu nad kukučím hniezdom, za to režisér Mark Rydell, je asi menej známy, ale ešte sa preslávi Na zlatom jazere. Technickej stránke nemám absolútne čo vytknúť, pretože okrem hlavného maďarského kameramana Vilmosa Zsigmonda, snímali koncertné scény také kapacity, akými bezpochyby sú: Conrad L. Hall, László Kovács, Owen Roizman, Haskell Wexler !!! Tomu sa jednoducho povie: „Splnený sen” ! Toľko špičkových kameramanov pod jednou strechou sa každý deň nevidí ! PS: Castingovému režisérovi Lynnovi Stalmasterovi, skladám hlbokú poklonu.

Kdyby tam nebyly tak dlouhý hudební úseky.... Vždyť se cejtim, jako bych prožil 5 konzertů v kuse za jeden večer... udupanej, a nutno podotknout i trochu unuděnej... Jinak pěkný ... HR super, všechno prýmový.... jen to neni pro člověka, kterej neholduje zvukům týhle dozajista hvězdy minulého století.

Napriek tomu, že vo filme sledujeme len pár posledných dní zo života speváčky Rose, dozvieme sa o nej všetko podstatné. Bez pomoci retrospektív, bez objasňujúceho sprievodného hlasu. Klobúk dolu. Plus platí, že The Rose nie je film o bezohľadnosti hudobného priemyslu, cicajúceho prostriedky svojho bohatstva do morku kostí. Skôr štúdiou seba-deštruktívnej osobnosti, uväznenej v absurdnej posadnutosti za naplnením amerického sna o úspechu a uznaní a zároveň túžby po najobyčajnejšom ľudskom cite. Len vo vzácnych chvíľach idú obe polohy ruka v ruke, inokedy to majú na striedačku, hlavne sa však v princípe a dlhodobejšej perspektíve navzájom vylučujú. Málokomu sa podarí získať si priazeň miliónov a lásku jedného zároveň... A niekde na pozadí sa vám po dopozeraní tohto snímku možno začne vynárať tiež otázka, o čo je horšia feťáčka skapíňajúca v tmavej uličke, od tej istej feťáčky, na ktorú sa usmialo šťastie a aspoň na chvíľu zažiarila na pódiách... či vlastne o čo je tá druhá lepšia. Dosť hustý potenciál na jeden nenápadný hudobný film.