Příběh Rudého zla (2008)

Pokiaľ dostávajú priestor informácie z histórie, môžem smelo povedať že sa jedná o veľmi hodnotný dokument. Keď však v závere príde na politické vsuvky v podobe hajlujúceho Kurjanoviča, ako poslanca za štátnu dumu frakcie LDPR, v kombinácii s autentickými zábermi z vrážd, ktoré majú za úlohu šokovať a zároveň samotné (terajšie) Rusko radikalizovať, ostal som nie len zdesený ale aj sklamaný zároveň. Nie, nebudem sa týchto ľudí samozrejme zastavať, je to háveď. Paradoxom ale je, že obdobné videá či vyhlásenia politikov na Ukrajine, týkajúce sa vyslovene fašistickej propagandy, sú západnými mocnosťami buď spochybňované alebo bagatelizované. A to je za mňa priatelia moji rovnaký hnoj, pričom mix dvoch časových období pri takto tematickom dokumente, za mňa nebol potrebný a k záveru to smrdelo viac politikou, ako prezentáciou samotnej histórie ..

Tento dokument je zameraný iba a len na Rusko, z najväčšej časti za sovietskej éry. Takže námietky, že aj inde sa vtedy páchalo zlo, tu neobstoja. Lotyšský dokumentarista evidentne z obrovskej nenávisti nazbieral na túto boľševickú zem toľko špiny a napáchaného zla, že som to na jeden krát (ale ani na dva) nedokázal dopozerať. Hanebný pohľad na pravdu výlučne z jednej strany, napriek tomu dávam 70%.

Temná lekce z 20. století.Byť je to jen kratší dokument a vhodný by byl rozsah celé série, tak dobře prezentuje velmi podstatnou skutečnost, o který většina veřejnosti nemá vůbec ponětí. Sovětský komunismus má na svědomí srovnatelný (ne-li vyšší) počet obětí a svinstev jak Hitlerovo Německo. Srp & kladivo rovná se hákáč, tečka. No a vidíte, dnešní Rusko dále ohýbá fakta a používá starý trik s "denacifikací" jako záminku k mezinárodní agresi.

Boľševizmus i nacizmus majú, napriek deklarovanej rozdielnosti, k sebe oveľa bližšie, než by sa na prvý pohľad zdalo. Blízkosť spočíva v potrebe likvidácie nepriateľa. Triedneho (komunisti, nacisti) alebo rasového (nacisti). Defilé masových vyvražďovaní počas Stalinovej vlády, vo vojne i po vojne má svoje odrazy v podobe súčasných, etnicky orientovaných vrážd ruskými krajnými pravičiarmi, ticho tolerovanými vládnym režimom. Dejinné krutosti boľševikov sprevádzajú výpovede preživších, trpko a s plačom spomínajúcich na hrôzy minulosti. Defilé hrôz neprináša záujemcom o históriu 20. storočia zásadne nič prevratné, no určite je potrebné pre mediálne vyváženie dokumentov, pripomínajúcich len hrôzy nacizmu. Pozn.: Zverstvá Červenej armády sa nediali len v Sovietskom zväze. Masové odvlečenia obyvateľstva oslobodeného Slovenska (odhadom až 20 000 ľudí) do pracovných táborov v Sovietskom zväze jednotkami SMERŠ, vraždy civilného obyvateľstva sovietskymi vojakmi, aj časté znásilňovania po ukončení II. svetovej vojny. To všetko zdokumentoval exilový slovenský historik František Vnuk v prvej časti monografie "Po úsvite súmrak" (Post Scriptum, Bratislava 2020, 708 strán), nazvanej "Volga sa vliala do Hrona".

Film má jeden cieľ - vykresliť Sovietsky zväz/komunizmus/stalinizmus/Rusko/marxizmus/socializmus(chucpe!) v čo najhoršom svetle. Dávať rovnítko medzi toto všetko je na dobré prečistenie žalúdka. No a na to že to vznikalo dva roky je to dosť úbohý náhľad do histórie keďže to úplne ignoruje akýkoľvek kontext a príčinu udalostí okrem toho, že za všetky zločiny môžu socialisti (veď aj národný socialisti boli vlastne socialisti, asi tak to film prezentuje). 10 ročné zbieranie materiálov moc nedopadlo, keď sa do filmu dostanú nepravdivé fakty, to je pri historickom dokumente neodpustiteľné. Zločiny ktoré sa udiali v Sovietskom zväze sa dajú rozobrať bez akejkoľvek obhajoby z milióna možných pohľadov, tento je dosť biedny.