Přehlídka národů (1938)

Leni Riefenstahl natočila skvělý dokument o olympiádě konané se v Berlíně 1936. Ano nechybí tam fandící Hitler či Goebbels a Göring, ale opravdu to není o nich, ale o sportovcích. O sportovních výkonech, rekordech a nádherných záběrech. I proto oba filmyPřehlídka národůaOslava krásypatří mezi 1001 filmů, které musíte vidět, než umřete. U mě to asi  navíc korunuje fenomenální výkon Jesseho Owense a jeho čtyř zlatých medailí. Zároveň se mi líbí, jak se za těch necelých 90 let sport a rekordy stále posouvají  za nové hranice.9/10

Dokumentárny pohľad "Hitlerovej režisérky"Leni Riefenstahlna XI. letné olympijské hry, ktoré v roku 1936 hostil Berlín. Prvá z dvoch častí filmu, mapujúceho dianie na poslednej olympiáde pred vypuknutím druhej svetovej vojny, sa zameriava prakticky výlučne na atletické disciplíny. Riefenstahl zachytáva zápolenie pod piatimi kruhmi spôsobom, pri ktorom kombináciou strihu, prelínania záberov a ďalších filmových techník dosahuje, že dokument v porovnaní so snímkami z predchádzajúcich olympiád pôsobí oveľa dynamickejšie. Určite mu v tomto smere pomáha aj skutočnosť, že dĺžka jeho minutáže nedosahuje závratných čísel. Paradoxom preto je, že hoci tieto skutočnosti dokumentu pomáhajú, nedokáže v konečnom dôsledku až natoľko divácky zaujať. Ale to je skôr problém obsahu, nie formy. Z historického hľadiska však stále bezpochyby ide o cenný filmový materiál, zobrazujúci dobu, keď olympijská platforma poslúžila na celosvetové zviditeľnenie nacistického režimu.Olympia 1. Teil - Fest der Völkervšak nie je typickou propagandou. Napriek tomu, že sa na záberoch často objavuje samotný Hitler či ďalší pohlavári režimu, ako aj množstvo hajlovania, prím zohrávajú športové zápolenia, ktoré sa podarilo zaznamenať veľmi dobre. V porovnaní so skoršími olympijskými dokumentami však dielu chýba schopnosť naplno zachytiť atmosféru hier, čo je, ako sme už uviedli, do istej miery paradox.

Priznám sa, že podľa rôznych ohlasov som očakával, že to bude viac o nacistickej propagande, lenže tá tam napokon hraje dosť nepodstatnú rolu. Nejakú tú politickú rovinu film výrazne presahuje a navzdory svojmu politickému posolstvu je film predovšetkým významným a nadčasovým umeleckým dielom. Jasne to naznačuje už v prológu, keď sú veľmi pôsobivým spôsobom zobrazené najskôr antické sochy športovcov a následne aj živé nahé telá v pohybe. Potom sa nám postupne predstavujú výpravy jednotlivých krajín, pričom bolo zaujímavé sledovať, akým spôsobom sa zdravia, čo poukazuje na dobové politické reálie. Čo som bol dosť prekvapený, bolo to, že hajlovali aj výpravy Francúzska a Grécka. Samotné športy sú potom predstavené z dvoch rôznych stránok. Tá prvá stránka je klasické športové spravodajstvo, na danú dobu (primitívna technika) mimoriadne zručne a veľmi invenčne nakrútené. Pri opakujúcich sa udalostiach sa používa množstvo variácii tak, aby sa stále udržiavala vizuálna zaujímavosť diela. Niektoré postupy pôsobia veľmi moderne, v prakticky nezmenenej forme sa používajú dodnes. Z jednotlivých športov dnešného športového fanúšika asi najviac zaujmú skoky do výšky, ktoré sa od tých dnešných výrazne líšia, skokani vtedy používali veľmi rozmanité štýly (len nie ten dnešný). Táto športovo-spravodajská stránka filmu asi nie je pre športových nefanúšíkov až taká zaujímavá a môže pre nich byť dosť zdĺhavá. Je tu ale ešte druhá stránka filmu, ktorú by som nazval stránkou umeleckou a ktorá je veľkým prínosom tohto diela. Ide doslova o poéziu pohybu ľudského tela, jednotlivé pohyby sú nádherne rytmicky zostrihané a spolu s pôvabnou hudbou tvoria pôsobivý celok. V tomto smere vynikajú dve športové disciplíny, skok o žrdi v nádhernej nočnej scenérii a veľmi umelecký pojatý maratón. Zaradené v zozname1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.

Na tu dobu opravdu moc dobře technicky natočeno (detaily, dlouhá skla)... rozdíl oproti dnešku je poměrně malý. Nicméně etika tohoto dokumentu je stále otázkou. Každopádně zajímavý vhled do sportu tehdejší doby (stále nechápu, jak mohli atleti přeskočit svou výšku nůžkami a ještě spadnout do tvrdého písku...).

Vidět na olympijských hrách, které byly oživeny teprve 40 let před Berlínem a jejichž účelem je kromě oslavy sportu pomáhat sjednotit národy a přispívat k míru, stoupat vlajky s hákovými kříži, na stadionu unisono hajlovat 100 000 lidí, startovat závodníky v nacistických uniformách a stejně tak organizátory... To byl jeden z nejbizarnějších a zároveň nejmorbidnějších filmových zážitků. Riefenstahl každopádně odvedla neuvěřitelnou filmovou práci a i přes obrovskou finanční podporu ze strany říše se jí podařilo udržet politickou propagandu poměrně úspěšně na uzdě (včetně vítězství Jessieho Owense, která jsou předána zcela nezaujatě). Sledování s vědomím, co přišlo v následujících 7 letech, nicméně zůstává velmi hořkou záležitostí..