Nemohli jsme dospět (2021)

Príjemne nepríjemné utápanie sa v minulosti. FilmBokutachi wa Minna Otona ni Narenakattaz roku 2021 má sľubný úvod, priemerný stred a vynikajúci záver. Príbeh štyridsiatnika Makota (Mirai Moriyama) je retrospektívne vyskladaným pohľadom na jeho život, postupne odkrývajúcim minulosť so všetkými víťazstvami aj pádmi. Všíma si mená a tváre tých, ktorí zmenili Makotov život (a ktorých životy zmenil Makoto). Je horkosladkým spomínaním na malé aj veľké momenty, ktoré sa už nedajú vrátiť späť ani zmeniť. Z hľadiska námetu, respektíve začiatku snímky režiséraYoshihira Morihosa zdá, že by mohlo ísť o kvalitatívne nadpriemerné dielo so silnou dramatickou stopou a nekonvenčným spôsobom rozprávania. Aby sme sa nechápali zle, silná dramatická stopa aj nekonvenčný spôsob rozprávania sú v tomto dvojhodinovom filme prítomné (spolu s ďalšími veľmi dobrými až vynikajúcimi prvkami), ale nemožno o ňom hovoriť ako o kvalitatívne nadpriemernom. A to z jedného jediného dôvodu. V prostrednej - nosnej časti - totiž postupne citeľným spôsobom stráca dynamiku. Neprichádza síce o obsahovú silu, ktorá je vďaka scenáru a postávam viac než adekvátna, ale mizne z neho akási "údernosť", čím sa stáva relatívne plocho pôsobiacim. Sledovať mladnúceho Makota, ako dostáva životné lekcie (a potichu ich prijíma), ale v každom prípade stojí za to. Najväčšmi potom v závere, keď sa film oblúkom v podstate vracia na začiatok, prinášajúc emotívnu rekapituláciu rokov jeho života. Nazvať ich stratenými by bolo nefér, veď toho toľko prežil, aj keď je pravda, že veľa z toho bolelo. A nakoniec to na neho všetko doľahne...Bokutachi wa Minna Otona ni Narenakattaje v princípe veľmi dobrým filmom. Remeselne je čisto natočený, má dostatočne silný a zaujímavo podaný príbeh, kvalitné herecké obsadenie, ako aj vynikajúcu hudbu(!) a výpravu. Len škoda tej zabrzdenej dynamiky, ktorá to kazí.

Vlastně moc fajn film, který spadá do právě té tvůrčí kategorie, kterou mám nejraději: když vezmete vlastně ten nejobyčejnější příběh a uděláte z něj něco víc použitou formou. Zároveň se ale nemůžu zbavit dojmu, že kdyby film začal, tam kde začíná, potom pokračoval lineárně, aby na posledních dvacet minut zase navázal na začátek, tak by tady měl sice o deset procent víc, taky by se o něm psalo, že je obyčejný (což je vtipný už jenom proto, jak film s tímhle termínem sám pracuje), ale nemělo by to takový dopad. Občas je prostě důležitější vrátit se z konce na začátek, abychom se mohli posunout. Pravdou je, že na to každý potřebuje trochu víc času. A potřebuje si projít svou vlastní cestou. Aby pochopil, jak se stalo to, že se dostal tam, kam se dostal. Přičemž celý je to skvěle natočený a hudební stránka je luxusní. Takže forma vítězí nad příběhovým obsahem? Ne, to rozhodně ne. Jenom se všechny ty věci, které by měly tvořit dobrý film skvěle doplňují. A ve výsledku je We Couldn't Become Adults prostě normální příběh ze života. A to je občas taky fajn, ne? Ne? :)(28.10.2024)

Nemohli sme dospieť, alebo inými slovami retrospektívny pátos na plátne. Po kompozičnej stránke to malo celkom fajn potenciál, ani príbeh ako taký nebol vôbec na zahodenie, ale to japonské prevedenie vrátane nevýrazných postáv a ich emočného nasadenia, tak presne to bol u mňa kameň úrazu. Pre milovníkov japonskej kinematografie to bude možno super, no mňa osobne to nijako extra nezasiahlo a tento film na mňa proste nezapôsobil (mimochodom, tak ako aj väčšina iných japonských filmov).(02.02.2022)

Nemám japonskou kinematografii příliš v lásce, ale téma mě zaujalo a musím říct, že to patří rozhodně k tomu lepšímu, co japonci natočili. Je to takové zpětně vyprávěné romantické drama. Docela se mi líbilo jak se všechno vrací ve vzpomínkách zpátky, včetně například mobilů, aut, počítačů a podobně. Jinak v Japonsku jsem byl, v roce 2000, a je vidět, že už je to pořádná doba - a mnohé se změnilo, taky se často vracím ve vzpomínkách k tomu co bylo a co mohlo být, takže se mi film líbil...70%(16.11.2021)

Nelineárny príbeh štyridsiatnika, ktorý sa obzerá späť na svoj ľúbostný život a je frustrovaný z toho, ako premárnil svoje šance a že to už nevie zmeniť. Film je ťaží na pozeranie, je akoby filozofickejší, keďže skúma komplexnosť vzťahov a emócií. Chce poukázať na to, že ak chcete pochopiť svoje terajšie ja, musíte pochopiť najprv svoju minulosť. Podľa mňa sa film príliš ponoril do spomienok, resp. im dáva príliš veľkú dôležitosť. Môžeme sa z minulosti poučiť, ale niektoré veci treba proste dať preč, aby sa človek mohol pohnúť vpred.(06.11.2021)