Mezihra (1924)

Šachová scéna se stala slavnou. Vidíme zde všechny nové technické výdobytky filmu, které byly v té době hodně napřed: zpomalené a retrográdní záběry, prolínačky stromů apod. Pohřební průvod veze velbloud, uteče jim, pronásledují ho...prostě bizarní. Vidíme s jako chutí chtěli autoři dada filmu naštvat publikum, zvyklé na tradiční narativní filmy.

Existuje názor, že Picabia a Duchamp z filmu udělali jakýsi nekrolog za Arthura Cravana, básníka boxera a synovce Oscara Wilda. Cravan, ztělesněné dada, učinil uměleckým dílem především sebe sama. Na útěku před zákopy první světové války se přes Španělsko a USA dostal až do Mexika, odkud chtěl na lodi doplout do Argentiny. Bohužel v listopadu roku 1918 při zkušební projížďce lodí beze stopy zmizel na moři a nikdo ho už nikdy nespatřil. Na břehu nechal svou těhotnou ženu Minu Loy. Ve filmu na Cravana zřejmě odkazuje několik scén: boxerské rukavice, šachisté spláchnutí vodou, papírová loďka, ženské oči prolínající se s mořem a celá scéna s rakví včetně jejího vyvrcholení. Na jednu stranu se mi zdá být celá ta cravanovská interpretace přehnaná, na stranu druhou ty odkazy tam jsou a jsou to jinak docela nevysvětlitelné metafory...

Viete, kto jediný dokáže rozstreliť puškou vajíčko tak, aby z neho vyletel živý vták? Skúsený strelec či erudovaný ornitológ? Nie, no predsa surrealista. Jediný človek, ktorý môže do filmu napchať čokoľvek. Pohrebný voz má na sebe vence, ktoré sú jedlé, pretože ťava. Je toho samozrejme omnoho viac, ale keď už sme pri tom škatuľkovaní, rozmýšľam, že by predstavitelia tohto žánru, či vlastne umeleckého smeru, mohli usporadúvať nejaký ten pochod. Volalo by sa to Andalusian Pride a jednotliví umelci by tam vykračovali napríklad dole hlavou alebo by sa vznášali za pomoci mihalníc, prípadne neviditeľného rogala. Proste umenie, nejaký problém? Viac takýchto filmov do centier pre liečbu drogovej závislosti. A pacienti budú mať odstrašujúci príklad nadosmrti. Alebo ich to len unudí, ako mňa, pretože podobný sled obrázkov by mi bohato stačilo sledovať na priestore kratšom o dve tretiny. Musím však uznať, že aj keď má tento počin snáď 100 rokov, pôsobí asi iba na 97, na základe čoho som vrcholne nesurrealisticky vyrátal, že mu dám tri hviezdičky.

Suverénny surrealistický tanec asociácií a krásy, ktorý má pomerne jednoducho čitateľný príbeh. Vraj nemožné? Opak, priatelia, René Clair zachytáva harmonický súlad pohybu plný spomalených záberov, kombinovanej montáže, zvláštnych pozičných uhlov a detailov. Počas krátkeho filmu sa vynárajú obrazy a metafory ako balet, priateľská hra, cirkusová manéž, delo, holub vylietavajúci z rozstreleného vajca, vražda, muž v ženských šatách, horská dráha, strechy domov, svadobné auto, pohreb (pohrebný voz ťahá ťava), bežiaci dav (druhý raz s detailom) muž v krabici na kolieskach, postavičky s nafukovacími hlavami, obrátená tvár a asi najzaujímavejšia vec, ktorú však nebudem prezrádzať, pretože je nádherným záverečným súznením všetkých formálnych a obsahových aspektov. Niektoré scény boli jednoducho paráda.90%Video tu.

Táto filmová poézia strihu a umu ma prinútila k tejto úvahe :

Delo, ktoré sa v expozícii filmu vďaka strihu pohybuje samo, sa kríži s mestom. Vstupuje do neho. Mesto môžeme ponímať ako istý terč paľby. Pokiaľ zoberieme delo metaforicky ako falický symbol, môžeme začiatok radiť k počatiu. K situovaniu človeka do priestoru. Poetický obraz počatia rozširuje svoje obzory v momente, ako na scénu vystúpia aktéri Francis Picabia a Erik Satie. Na ich postavy, sa vďaka komickému a neprirodzenému nástupu vzťahuje význam entity. Tá koná nezávisle od mravných a etických konvencií platných v civilizovanej spoločnosti. Stoja pri dele ako stelesnená bláznivosť, ktorej i Erasmus Rotterdamský prikladal vážnosť najmä v spojitosti s všeobecným svetovým poriadkom.
Nová scéna z tohto uhla pohľadu následne vykresľuje chaotický priestor, v ktorom človek hľadá stálosť. Učí sa pochopiť súvislosti a osvojiť si priestor v ktorom sa pohybuje, prijať ho za vlastný , aby sa stal radovou bábkou, ktorej tempo plynulosti dní zužuje vlastné ja. Vlastný rozum ako i ostatným, no sila jednotlivca spočíva v uvedomení si vplyvu vonkajšej deštruktívnosti na sebe a samotné uvažovanie nezávisle od ostatných. Heroický vzostup z pádu s tou istou , životom skúšanou hlavou. Máme spoločné ideály – ako to symbolizuje scéna s príčetnosťou všetkých hláv pri strihu s baletom z podhľadu. Voľnosť, estetickú krásu a nezávislosť od priestoru však znovu pohlcuje závratné tempo času, ktoré nám čelí ako protivník v uponáhľanej a studenej spoločnosti. Na všetkých však padá rovnaká tma a malé vzbury , ktoré si vysnívame nedokážu zapáliť zamotané korene, ktoré sme vložili do mechanického bytia a sálajú nám z hlavy ako stabilita človeka pohodlného pre rutinný systém. Boja sa stať verbálnym terčom proti regulám väčšiny. Tento systém sa kríži so slobodnými rozhodnutiami , proti ktorým stoja protichodné voľby. Ťahy však nezávisia od nás, no hlavne od osudu, ktorý je prezlečený za seriózne pôsobiaceho blázna s dvojitou tvárou – ten rozhoduje o kolobehu relatívnych právd a dočasných výberov. Keď nám na „ osud prší“ a partia šachu sa zmáča, plávame ako rybárska loď na rozbúrenom mori. Pod nami je sila a rýchlosť rokov a tá sa nedá obsiahnuť. Na tomto mieste sa zas rozkladá kolíska našich ideálov a predstáv ( vo forme baletky ). I keď je táto „loď existencie“ pod silným strhnutím nestabilného mora, naráža na steny. Tu sa však črtá možnosť preniknúť ešte hlbšie k spoznaniu vlastných túžob a predstáv. Rozostiera sa na ne nový pohľad. Nevidíme baletku z podhľadu, ale všímame si jej nohy – nové riešenia, ako sa dá vydať na cestu za chcením, bez pohľadu na výsledok. Bez umelého vytvárania záverov. Tam sa hladina vody ustáli a naše túžobné očakávania nadobudnú ruky , ktorými rozrývajú nebezpečenstvo búrok a dokážu s nimi tancovať. I keď naše ideály nenadobudnú pôvodnú predstavu sú aspoň celistvé a v konečnom dôsledku sa nejedná o cieľ, ale o cestu. I keď sa človeku podarí ustáliť sa, nevyhne sa prísnemu, až hypnotickému pohľadu miesta, kam sa mu podarilo zapadnúť. Na každé miesto nástojčivo čaká zástupca a smrť chce skúpiť všetky sedadlá, aby spravila miesto pre svoje nové obete. Stavia nás dolu hlavou a našu nepozornosť v rytme prekážkových prúdov strestá svojim zásahom. Krycím manévrom je absorbovanie viacerých tvárí, prispôsobenie sa vkusu svojich nepriateľov a ich zmätenie a i keď dokážu čítať našu pravú tvár, nedokážu nás cez našu schopnosť zasiahnuť. Keď sa to však nakoniec podarí, zžitie so samotnou smrťou sa javí ďaleko jednoduchšie, než posmrtný súboj s vlastným osudom. Svetlo sa stlmí, aby sa stalo zase svetlom. Náš fyzický odchod, je len oficiálnou maškarádou, ktorá už nie je spätá s tým, čím sme počas života boli ( Pohrebný voz vedie ťava ). Pohreb sa stáva pretekmi v plači, vo vylievaní zbytočných emócií, a tiež módnou prehliadkou žijúcich, aby ukázali svoju odetú pominuteľnosť v sprievode tichého hesla „ memento mori“ – no kým nastane pre každého stav post mortem, je tu ešte hmotná minulosť žijúceho nad ktorou sa zlietli supy najbližších. Tí ktorých sme po sebe zanechali, budú nasledovať rovnaké túžby o aké sme sa pokúšali i my. Ich pohyb , sa však v závese za smrťou spomalí. Minimálne pre tých, ktorí si uvedomia, aké je sebecké na tak krátky čas akým je ľudský život veriť v to, že sa raz naučíme privolať si vlastné sny s ich pôvodnou podobou. Akoby kamera v kolíske kričala : „ Kráčajte si, bežte, ja sama sa ako jedna z mála dokážem presvedčiť o tom, aké je byť bohom. Aké je sledovať vašu snahu o beh, pri mojej vôli nechať vás kráčať po presne vyhradených priestoroch pre všetkých. Vaše sny ťahá cynická tvár pohrebov na smiešnej prechádzke hanby po miestach, ktoré kedysi dokázali zachytiť naše oči a schodiť naše nohy.“ Čo by sa stalo , keby sme ušli pred vlastnou civilnou rozlúčkou s týmto svetom? Všetci by sa za nami hnali. Nie aby obránili naše mŕtve telo ako Priamos to Hektorove, no aby pred všetkými obránili vlastnú česť v zmysle záujmu o slušné správanie cez dodržiavanie zbytočných rituálov. A čo sa stane keď sa pozostalým podarí nasledovať našu smrť v pretekoch o záchranu vlastnej cti? Podarí sa im zachrániť jedine holú smrť. Ktorá ich ochotne jedného po druhom nechá navždy zmiznúť. A i keď smrť zmizne z dohľadu, na konci bude aj tak jediná, ktorá pre nás zostane.