Matka a syn (1997)

[2,5*]     Silná stránka tohto filmu je stránka výtvarná. Podobne ako vo filmeMoloch (1999)je obraz mierne rozostretý (trochu menej) a zdeformovaný (trochu viac). Na rozdiel od spomínaného filmu mi to tu ale neprekážalo (v "Molochovi" ma z toho bolelo oči), kvôli množstvu záberov na krajinu, ktoré týmto pôsobili ako maľby, a to veľmi podarené. Je to veľmi poetický film, v podstate bez deja, ktorý sa zdá byť o dosť dlhší ako v skutočnosti je. To je asi moja hlavná výhrada. Ak je toto najlepší Sokurovov film, tak to si s ním asi veľmi rozumieť nebudem. Zaradené v zozname1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.

Separační úzkost jako ploditel spirituálního filmu aneb ztráta toho nejdražšího, co jsme ve skutečnosti nikdy neměli, protože i tento film se svojí přiznanou nadreálnou stylizací zároveň nevědomě přiznává, že nebetyčné city existují vždy až zpětně – když umírají a zemřou (a tento zpětný pohled je v posledku umělecké dílo samo). Zajímavější je, že zplození nostalgie z ducha ztráty nabývá u Sokurova ryze osobitou kinematografickou formu, v jejíž nostalgicky rozostřeném, místy až kýčovitě romantizujícím pohledu je rozostřena i sama povaha ztráty – ze spirituálně nejvnitřnější ztráty matky se rázem může stát ztráta říše (Moloch) nebo ztráta moci nad sebou i okolím (Býk)… Tyto tři filmy vznikly za sebou a s použitím stejného vizuálního jazyka, ale málo který příznivec Ducha a spirituality je asi ochoten připustit, že Matka vede k Leninovi a Syn k Hitlerovi, leč logika nostalgického hledání ztraceného vede od monster čistě osobních k monstrům velkých dějin, protože není pochyb, že Syn po smrti Matky vyroste buď v uznávaného režiséra, anebo diktátora.

Tu ani nejde o, či pochopiť alebo nepochopiť, ale skôr o to, či precítiť alebo neprecítiť. Vyložiť si metafory Matky a syna si každý môže po sojom, Sokurov nám tu podľa všetkého necháva značne otvorené dvere. Ide ale možno najmä o to, či vás pri sledovaní filmu budú sprevádzať myšlienky na vlastnú matku, čo sa v mojom prípade rozhodne stalo. Niektorých ľudí milujeme tak, že by sme ich obrazne nosili na rukách, Sokurov to ale vzal vo svojom zrejme veľmi osobnom filme doslovne. Pokiaľ máte radi melancholické obrazy prírody, nie je čo riešiť. A pokiaľ máte dojem, že tu hrajú iba dvaja herci, tak si všimnite v 44. minúte osôbku prechádzajúcu v pravom hornom obraze. Keďže sa dokážem z balkóna pozerať na les a horu niekedy celé hodiny, tak v tomto prípade subjektívne o žiadnej nude hovoriť nemôžem...

Spousta recenzentů (i mimo čsfd) porovnává Sokurova s Tarkovským. A často mezi ně kladou romantického malíře Caspara Davida Friedricha, jako by si každý z nich vzal z něj něco. Je to zřejmě proto, že se oběma Friedrichova plátna líbí, o jejich inspiracii to ale moc neříká. Sokurovova "Matka a syn" platí přitom za exemplární případ - nejspíš jako etalon pro Tarkovského "Zrcadlo" (nebo samozřejmě naopak). Avšak zádumčivá, produševnělá, zasněná (a tudíž neostrá) krajina "Matky..." ani "Zrcadla" neodpovídají ostré a studené kresbě německého romantika. Pozn.1: Friedrichovu monografii (monos grapho) jsmem dostal před 40.lety a nedávno jsem ji předal dál, stejně tak, jak jsem ji dostal. Friedrichova malba okouzlí na první pohled, ale její kouzlo se rychle vytrácí, rozhodně rychleji než Sokorovův film. Pozn. 1: Samozřejmě se jinak dívá na film klučina a jinak člověk, jehož matce je 93 let. Pozn.2: Ještě k Friedrichovi, rozdíl mezi ním a uvedenými filmaři je především mentální povahy. Jinak se ne krajinu (třeba křídové útesy na Rujaně) dívá poutník, který sem vážil svou cestu jen proto (krajinu vyhledává člověk, = Němec) a jinak syn, který krajinou doprovází svou matku (krajina vyhledává člověka, = Rus).

Film o stále prítomnej láske vo vzťahu matky a jej dieťaťa, matky prírody a človeka. Dve ľudské bytosti- matka a syn prežívajú v starom dome uprostred nekonečnej ľudoprázdnej krajiny posledné spoločné chvíle. Chorá matka na sklonku svojho života a jej dospelý syn odhodlaný stáť pri nej až do skonania. Na príklade vzťahu týchto dvoch postáv sa autor snaží sprítomniť ich vzájomnú, takmer hmatateľnú, lásku. Tak ako ich kedysi spájalo jedno telo matky, sú aj po rokoch prepojené ich vnútorné svety. Keď sa priťaží matke, trpí aj syn a naopak vo svetlých chvíľkach matkinho trápenia sa cíti dobre aj syn. Film sa nezaoberá len vzťahom dvoch ľudí, ale sleduje aj širší kontext- vzťah človeka k okolitému svetu. Podobne ako sa menia vnútorné stavy hlavných hrdinov, mení sa aj okolitá príroda. Keď je postavám dobre, príroda pôsobí upokojujúco a harmonicky, akonáhle sa im priťaží, tak aj okolie vyzerá znepokojujúco až zlovestne. Priestor pre využitie prírody ako dramatického prvku ponúka naratívny minimalizmus. Dej filmu je len minimálny, takisto aj dialógy sú obmedzené na minimum. Postavy len putujú krajinou. Štylizácia týchto obrazov spôsobuje dojem ako keby sa postavy pohybovali po maliarskom plátne alebo akomsi priestore mimo reality, v ktorom sú len oni a príroda. Pocit neskutočného ešte viac umocňuje deformácia obrazu, používanie farebných filtrov a rozostrenia obrazu. Autor odosobňuje postavy od okolitého sveta, ukazuje vzťahy v čistej forme. Na jednej strane je to matka a syn počas prechádzky, kedy je syn jej nohami a umierajúcej matke umožňuje posledný kontakt so svetom. Táto scéna najvýstižnejšie definuje vzťah medzi rodičom a dieťaťom- tak ako kedysi matka nosievala na rukách svojho syna, nesie teraz on ju a odpláca jej roky láskyplnej starostlivosti. Na druhej strane je práve ona tou, ktorá mu bráni, aby žil sám. Ona je jeho krížom, ktorý nosí na svojich pleciach a padá pod ním.
V obrazoch dvoch postáv putujúcich krajinou je čitateľný aj vzťah človeka a prírody. Tá je majestátna a večná, zatiaľ čo ľudia ňou len prechádzajú. Tak ako sa skončí prechádzka syna a matky, pominie aj ľudský život. Stromy, pole vlniace sa vo vetre, defilujúce mraky na oblohe- to všetko je nekonečné a smrť človeka chod prírody nijako neovplyvní. Pominuteľnosť človeka však nie je prezentovaná kruto, ale skôr zmierlivo a upokojujúco. Matka odchádza z tohto sveta obohatená o poznanie, ku ktorému celý život smerovala.
Po návrate z prechádzky matka zaspáva, posledné slová, ktoré hovorí svojmu synovi sú, že raz bude musieť prežiť toto isté aj on sám. Syn sa vydáva na prechádzku, oslobodený od svojho bremena. V diaľke sleduje odchádzajúci vlak- symbol slobody a možnosti prežiť život po svojom. Kráča krajinou zastaví sa na útese sleduje more- opäť symbol nesplnených snov a túžob. Syn plače, vlak odišiel zo stanice, loď na mori sa tiež vzdialila, ostáva jedine návrat do prázdnoty- domov k matke. Tá je však mŕtva, na synovej tvári sa zračí zmierenie a úľava. Tento pocit podporuje aj zvuková zložka- v diaľke sa rozšteká pes. Niečo sa uvoľnilo. Syn doniesol svoje bremeno do cieľa a môže sa vydať na svoju vlastnú cestu, na konci ktorej sa kruh uzavrie a on sa opäť stretne so svojou matkou...