Legenda o Suramské pevnosti (1984)

Ak niekto čaká historickú drámu z exotického kaukazského prostredia, tak ako ja, tak sa hlboko spáli. Ide o poetiku previazanú s legendou, skoro až rozpávkou, ešte k tomu s (jednou) statickou kamerou, ako za nemej éry a vlastne aj s topornejšími hercami. Neviem, ako pre domorodcov, ale pre našinca vyznieva spracovanie amatérsky. O príbehu možno hovoriť iba v hrubých rysoch. Exotika zostáva, akési ukázanie nerezignovaného gruzínskeho národa tiež, ale inak to nie je pre normálneho diváka.

Jo, jo - viem, ze Paradzanov natocil najskor Barvu Granatoveho Jablka a ze roku 1974 bol poslany do Gulagu na 10 rokov /sovietskym uradom sa cosi nepacilo na jeho tvorbe/. Preto roku 1984 natocil Legenda o Suramskoj kreposti a nie je to dobry film. Na filozoficke posolstva mam jednak zo ZSSR Andreja Tarkovskeho, ktoremu Paradzanov nesiaha ani po kolena, a jednak Paradzanov nema rezisersky talent. Su tu take /pre niekoho fascinujuce/ veci ako orientalne koberce a byzantske motivy a mozaiky, ale dej sa akosi vytratil, respektive ho tu vobec niet. Plus este ten fuckt, ze tu hraju neherci, cize po hereckych vykonoch niet ani stopy. 20 %

Znovu sa je na čo pozerať. Hlavne pozerať, lebo zvyšok chápania je len na úrovni útržkov legendy. Dá sa pochopiť , že pevnosť sa rozpadáva, a nedá sa opraviť, kým sa za ňu neobetuje hrdina a jeho srdce bude pevnosť ochraňovať naveky. Príbeh je to gruzínsky, teda perzský, skoro arabský, ale analógia s kresťanstvom je jasná: Jeden obetovaný baránok zachráni celé ľudstvo. Či chcel práve to autor povedať, netuším, ale hovorí to veľmi ťažko zrozumiteľne a jeho obrazom na chuť neprichádzam.

Jedná sa o sfilmovanú gruzínsku povesť a zamurovaní chlapíka do múru pevnosti. Lenže čiste v štýle Paradžanova, takže možno túto dejovú líniu častokrát ani nebudete vnímať. Budete totiž zavalení pečlivo naaranžovanými zábermi s centrálnou dispozíciou a postavy sa budú neustále na vás pozerať. Čiže opäť niečo na hranici rozprávania a statického výtvarného umenia. Mne tu to rozprávačstvo pomerne chýbalo, Paradžanov však všetko podriaďuje svojmu videniu sveta a my sa mu buď prispôsobíme, alebo máme smolu. Pochopenie diela je bohužiaľ v plnej svojej kráse nemožné, proste kto z nás pozná gruzínske povesti a kto vidí režisérovi do hlavy?

Legenda o Suramskej pevnosti - po ťažkej perzekúcii zo strany sovietskej moci, nasledujúcej po natočení Farby granátového jablka si režisér odsedel takmer desať rokov v gulagoch. So 16 ročným odstupom dostal možnosť pokračovať v prerušenej filmárskej tvorbe. Záujem o vyjadrovanie sa pohyblivými symbolizujúcimi obrázkami, oživujúcimi staré tradície a korene gruzínskej kultúry, folklór, históriu, a pridané etické posolstvo, ostal. Dej sa stal pre diváka pochopiteľnejším, viacvýznamovosť ale čiastočne ustúpila prerozprávaniu legendy o pevnosti, ktorej základy sa stále borili a spevniť ju mohol len samoobetovací čin. Emocionálna sila granátového jablka sa však tentoraz nedostavila. Pre obdivovateľov perzskej a byzantskej kultúry nepochybne majsterstück, pre mňa síce pekná ale predsa len trochu zdĺhavá návšteva múzea starých kultúr, s výkladom v podobe povesti o láske, zrade, pokore a obeti, komponovaným do nadpismi oddelených samostatných obrazových kapitol.