Kwaidan (1964)

Film má jedinou nevýhodu. Je šedesát let starý a to, co vystrašilo diváka tehdy, nemusí působit dnes. Jednotlivé příběhy jsou docela dlouhé, což je na dnešní hektickou dobu vražedné, ale pokud máte trpělivost a celý film si poctivě vychutnáte, získáte tak velmi umělecký zážitek. A jestli se film vyplatí sledovat do konce, tak právě pro jednu scénu na samém konci, která byla i pro mě a dnes slušně děsivá.

Výtvarně výborné. Scénáristicky ubíjející. Vítězství formy na obsahem. A jedná se především o vítězství bílého make-upu. První dva příběhy jsou dost předvídatelné. Čtvrtý bych vypustil, ačkoli, má asi nejlepší konec. Kulisy, kompozice a perspektiva opravdu skvělé, barevné světlo, plazící se kouř, odrazy ve vodě. Ani ty malby na pozadí to moc nekazí. Ale je to opravdu nuda na umření a jako meditace to za mě taky moc nefunguje, na to je to až moc kulturní export. Tralala

Atmosféru to žalostně postrádá, protože ta nevzejde pouze z barevných kulis a úhledných kompozic, protože ji utváří (krom jiného) i herectví a drama prokreslující motivy. Z Kwaidanu bych si pár screenshotů udělal, což v mém hodnocení nestačí ani na jednu hvězdu, páč to samo o sobě nerozptýlí nudu. Síla kinematografie tkví v synergii vícero aspektů, ale tohle bylovypravěčsky příliš utahané, plytké, předvídatelné a strnulé. Strnulé (ve své teatrálnosti) je i herectví. Žádná z těch čtyř tradičních japonských hororových báchorek mi nepřišla působivá - natož děsivá. Naprosto mi nezáleželo na postavách ani na tom, co s nimi bude. Kobajaši nepředvedl dost na to, aby ve mně vzbudil cokoli nad otravu a nudu. Přitom to má takový potenciál a mnoho predispozic pro to, abych tím byl uhranut, páč zbožňuju slovanskou mytologii, strašidelné příběhy erbenovského typu. Japonské kaidany tomu nejsou vzdálené.

Ak by som chcel na nejakom príklade ilustrovať, aké ťažké je prehrýzť sa niektorým filmom k záverečným titulkom, poslúžil by mi Kwaidan. Paradoxom je, že Kobajašiho, aj za výkon v tomto filme, považujem za vynikajúceho režiséra a napriek tomu mi minúty filmu ubiehali pomaly. Film je poviedkový a zaradený medzi horory. Poviedkové filmy spravidla neudržia porovnateľnú kvalitu jednotlivých poviedok a horory neobľubujem. Na druhej strane som mal dojem, že ide skôr o balady nie nepodobné Erbenovej Kytici (trochu ma mrzí, že som na to neprišiel ako prvý). Nedá sa povedať, že ma Kwaidan sklamal, ale pravdou tiež je, že som bol rád, keď skončil.

Čo sa teda konkrétne týkalo tohtoKwaidanu(Príbehu o duchov,pozn. recenzenta), tak sa predovšetkým snáď jednalo i pomerne dosť rozsiahly, poviedkový snímok, rozdelený na štyri (ne)rovné diely, ktoré sa následne teraz aj pokúsim čo najdôkladnejšie rozobrať do najmenších detailov, ak to tak mám vonkoncom nazvať, skrátka, postupne vám predstavím to, čo si máte pod týmto dlhým filmom zhruba predstaviť: Na úvod by som najprv podotkol, že týmito, jednotlivými poviedkami, sa nimi doslova šírila - tiesnivá, paranormálna a spirituálna atmosféra so samými hororovými prvkami, a tak som si naozaj užil svoje počas trvania tejto alternatívnej verzie o celkových 184 minútach, ktoré dali dokonca zabrať i takému ostrieľanému divákovi, za ktorého sa mimochodom považujem, asi toľko na začiatok. •Čierne vlasyje názov 1. poviedky. V nej som (s)pozoroval i kľúčovú inšpiráciu u Mizogučiho, legendárneho, filmového diela s titulomUgecu Monogatari, toho som si všimol hneď v zlomovom momente, akonáhle sa blížila záverečná, hlavná myšlienka. Najskôr som sledoval príbeh istéhosamuraja, ktorý sa priženil do významnejšej rodiny, pričom svoju prvú zákonitú manželku, medzitým ponechal napospas osudu, ale neskoršie sa znovu vrátil domov za tou prvou, no už to proste nebolo to, čo predtým.Výsledná známka:*****•2).Snehová žena, dýchala takým,surrealistickým nádychom, sprvoti priamo pojednávajúca o dvoch drevorubačoch, zasiahnutých, naprosto nevídanou, snehovou kalamitou, odohrávajúcou sa v maximálne nehostinnom prostredí, kde staršíMosakua mladšíMinokiči, zrovna natrafili na『japonskú Perinbabu』, keď práve jeden z nich si odnesie počas tejto, obzvlášť studenej noci - zážitok asi na celý život, čo o dekádu neskôr opäť pripomenie i svojej súčasnej ženeJuki.Výsledná známka:****•3).Bezuchý Hoiči, bol nielenže celkovonajdlhšímspracovaním, ale zároveň by som taktiež povedal, že aj tým vôbecnajzaujímavejším- najaviskovýspôsob. Tentoraz som sa venoval jednému, neustále recitujúcemumníchovis obdivuhodným zmyslom pre hudbu, najmä čo sa teda týkalo jeho hraniu nabiwe(brnkacieho nástroja), ktorý je priekopníkom v prednášaní znamenitých príbehov na notu - trebárs o primárne pohnevaných samurajských rodoch, o čom som sa mohol sám presvedčiť. Nielen o tomto to je, ale v podstate o tom sa to stále krúti, a to s ďalším, pridaným rozmerom - extra naviac. Najlepšie spracovanie!Výsledná známka:*****• A na záver tu mám i4).v podobeV šálke čaju,z ktorej sa napiť, by som si zrejme asi netrúfol. Nazval by som ju, akoSequelompredchádzajúcejtrojky, s ktorou mala veľa spoločných čŕt. A hlavná postava sa toho akosi ani nezľakla, a tak aspoň mohol tým pádom prísť iŠikiba Heinai, vďaka ktorému bolo dianie oveľa viac hĺbavejším, než v opačnom prípade. No, či si to bude môcť povedať i tentoaktérna konci, je sakramentsky otázne.Výsledná známka:****•Z*H*O*D*N*O*T*E*N*I*E: Japonský režisér,Masaki Kobajaši, nakrútil s množstvom zvučných, japonských, hereckých mien, vskutkuastronomický projekt, nad ktorým určite nezlomím palicu! I keď by som mal určité výhrady, netýkajúce sa ale - famóznej kompozície obrazu, ďalej chirurgicky presnej strihovej skladby, či zvukových ruchov & hudby & tohto obsadenia. Ako som bol sprvoti extrémne natešený, tak som sa postupne cítil, ako na nejakej, atypickej hojdačke (po scenáristickej stránke), že raz som bol hore, inokedy zas dole, alebo zasa sa mi možno miestami zakrútila hlava. V žiadnom prípade ale neľutujem pozretie takéhoto「majstrovského diela」, ktoré by malo byť povinnou výbavou pre každého obdivovateľa japonskej kinematografie, kde sa už jednoznačne teraz zaraďujem.Výsledná známka:Mimoriadne silné****