Královna Země (2015)

Výlety na chaty v lese mám rád, mám rád filmy z tohto prostredia a herečky sa do svojich úloh tak vžili, že mi je ľúto hodnotiť nižšie. Hustý psychologický film bez zjavnej dramaturgickej štruktúry, i keď samozrejme vývoj najmä ústrednej postavy a vzťahu medzi dvoma kamarátkami už zjavný je. Vopred by som si tipol, že Katherine bude hrať submisívnu ženu a Elisabeth dominantnú, ale ich výkony sú tak kvalitné, že si to vlastne opačne už ani predstaviť nedokážem. Vzhľadom aj na pomerne nízke tunajšie hodnotenie zaokrúhľujem nahor. Myslím, že práve na základe podobných indie filmov by sa mala hodnotiť súčasná americká kinematografia a nie podľa mainstreamu.

Komorní soustředěné minimalistické drama postavené na výjimečným hereckým výkonu hlavní hrdinky, artové vynalézavé kameře a hudbě, které nás vezme na downward spiral cestu k postupnému psychickému rozkladu dívky, které umřel táta a ona se z toho snaží vzpamatovat na chatě u své nejlepší kamarádky. Místo toho však začnou vyplouvat na povrch staré křivdy, vzájemná cyničnost, chlad, manipulace, mocenské hry atd. Je to hodně tíživý, intenzivní a depresivní.

Čo chcel titul povedať? Žena je kráľovnou Zeme, nie nevyhnutne pre svoju schopnosť dávať život. Ešte mi prichádza na um katolícky pastor, ktorý pobúril bigotných veriacich, keď sa prebral po klinickej smrti. Začal totiž vyhlasovať, že sa stretol s Bohom a Boh je žena. Zaujímavé v súvislosti s filmom je, že práve ženy sú takéto náchylné na psychické problémy a nervové zrútenia. A je tiež pravda, že skutočné dlhoročné priateľstvá existujú asi len medzi mužmi, u žien je to iné. Lebo ani tieto dve by som priateľkami nenazvala. Hudobný doprovod je riadna psychiatria a v niektorých momentoch pripomína album „Cancelled Earth" od postapokalyptického dark ambient projektu Cities Last Broadcast. Ten odporúčam ako soundtrack k rezaniu žíl alebo uväzovaniu slučky.

Naozaj úžasné priateľstvo. Mal som pocit akoby sa obe ženy po celý čas zabíjali pohľadom. Ani neviem ktorá z tých dvoch mi viac išla na nervy svojim správaním a ktorá bola viac neznesiteľná. Bol to veru poriadne depresívny film, ktorý občas prerastal až v totálne šialenstvo. To by mi až tak nevadilo, skôr mi prekážala tá značná lyrizácia deju. Viac epickosti by to mohla pozdvihnúť cez hranice priemernosti.

Devadesát minut čisté deprese. A nebo taky nahlédnutí pod pokličku toho ženského světa. Je tak podobný, zároveň úplně jiný. Plný rafinovanosti, kalkulu a hlavně úplně jiného vnímání. Situace řeší mnohem jinak a abych byl upřímný, jsem moc rád, že jsem se narodil s pinďourem. Ten jejich svět mám moc rád, ale někdy z něj mám, podobně jako po zhlédnutí tohoto filmu husí kůži. Výborná záležitost, v čele s Elizabeth Moss, na kterou jen tak nezapomenu.