Kozure Ôkami: Meifumando (1973)

Predposledná časť mi prišla ako predohra k záverečnému kúsku... Bolo tu pomenej bojov (nepočítam samozrejme už štandardne finále kde sa sekalo jedna radosť) viac kecov a obšírnejší príbeh hoci nudil. Opakujúce sa miesta už po piatom dieli tak nebavia. Tvorcovia však dali väčší priestor pre mláďa ako v minulích častiach ale ani to mi nesadlo. Avšak nech sa na to pozerám s akéhokoľvek uhlu ide stále skvelé samurajské chanbara ktoré kvalitou neklesá v žiadnom prípade a už vonkoncom nenudí. Sekanie nepriateľov vždy posúva hranice brutality, v tejto časti môžeme vidieť už aj črevá ktoré vyliezajú s odseknutého tela.

Misumi Kendži natočil najlepšie diely zo série - nie, že by mali nejaký dychberúci dej, ale sú najlepšie podané a spracované - a tento predposledný je pravdepodobne najlepší zo všetkých. Na jednej strane je najkomornejší (spočiatku) - scenár a dej sú najprepracovanejšie (čo je v rámci série po prvom diely skvost), zložené z viacerých príbehov počnúc drsnou úlohou piatich samurajov, pokračujúc Daigoróovým "sľubom", splnením "objednávky" a záverečným aktom na hrade klanu Kuroda a spolu tvoriacich jeden celok. Na druhej strane je bez debaty najbrutálnejší, pretože to, čo sa stane v druhej polovici na hrade prekračuje všetky medze diváckych očakávaní, nech sú akokoľvek šialené - toľko krvi, odťatých končatín, hláv a celých tiel doteraz v sérii nebolo. Hry s kamerou a hudba opäť zaujímavé, erotika je preč, herecké výkony postačujúce, bojové scény dynamické a perfektne natočené (nezbrzdené spomalenými zábermi), Wakajama ukazuje, že je vražedne zručný nielen na zemi a Jagjú Recudó konečne dostal hodného predstaviteľa (do tretice...). Nie je tu veľa čo vytknúť, je to najbrutálnejší a zrejme aj najlepší diel zo série.

Já vlastně netuším co mě na téhle sérii tak fascinuje=Herecké výkony jsou naprosto nulové, návaznost mezi jednotlivýma scénama( a občas i mezi záběry)je značně kostrbatá, scénář je jak výcuc z laciného komiksu, souboje jsou fajn ale po třetím dílu už je to tak něják vlastně pořád to samé dokolečka...Přesto-nebo právě proto- mají všechny díly tak osobitou a kouzelnou poetiku, že mi to nedovolí jít pod 4 hvězdy........Je to béčko jak řemen ale je to COOL a mám to rád.

Toto pokračovanie má zaujímavý rozjazd, kde si netradičným spôsobom najme rodina Kuroda, osamelého vlka Itto Ogamiho. Priestor dostane aj malý syn Daigoro ( Akihiro Tomikawa ) a jeho scéna patrí k vrcholom celej série. Páčilo sa mi, že príde aj na zvyklosti a tradičnú japonskú filozofiu. Piaty diel patrí určite k tám lepším.

Ogami Ittó dostane od piatich mužov veľmi komplikovaným spôsobom úlohu, ktorá je počas deja ešte niekoľkokrát modifikovaná aby v tom bol čo najväčší chaos. Toľké caviky okolo dákeho poondeného lajstra, spáliť ho a hotovo! Dosť času medzitým zaberie epizóda s vreckovou zlodejkou ktorú môže malý Daigoro odhaliť ale on to po vzore svojho otca odmieta a berie na seba výprask. Dej sa napokon dopletie až do konca kde sa rozpúta nádherný masaker s hromadami mŕtvol a krvi, na konci ktorého Ogami zotne hlavu aj malému dievčatku. Je to skoro taký ľudomil ako ja.