Judge Priest (1934)

Človečina hrou, alebo ako sa dá viesť príbeh s vtipom i vážnosťou. Najzaujímavejšou postavou je samozrejme onen sudca, troška prostoduchý, málovravný ťuťko, ešte k tomu alkoholik utekajúci pred realitou a samým sebou. Taká tá postava sumarizujúca zrkadlo spoločnosti. Jeden za všetkých. Pekne poeticky zaaranžované a nasnímané. Veľmi vkusné dielko, také na odreagovanie a nasvietenie sa k počiatkom zvukovej éry.

Judge Priest je zaujímavejší svojou epizodickou štruktúrou, rozprávkovo zobrazeným juhom a hlavným predstaviteľom, ako dejom. Ten sa uberá raz tam, potom zas onam. A možno je to dobre, že sa od istého momentu prestaneme zaoberať milostnými pletkami spojenými s medzigeneračnými problémami a dostaneme sa do súdnej siene. Sudca Priest je postava, ktorá má v mestečku potrebný nadhľad, nikoho priveľmi nesúdi, i keď mnohí, vrátane jeho sestry by si zaslúžili možno aj morálne odsúdenie. Tým mi bol sympatický, ak by sa každá kapacita chovala aj dnes podobne, bolo by nám možno tak rozprávkovo, ako ľuďom na filmovom, čiže maximálne fikčnom juhu USA 19. storočia. No a ten černoch, ten by dnes cenzúrou neprešiel, takže jeho dementné výstupy mi pripadajú príjemne politicky nekorektne vtipné.

Taka ta ta US juzanska sudcovska fraska, citit z toho clovecinu na kilometre, ale v roku 1934 vtedy este 40 rocny John Ford ako filmar iba zacinal a najvacsie kulty mal natocit. Zostarlo to jaxvina, priemerne hodnotenie davam za namakane zobrazenie Juhu USA . 49 %

Snímok vo svojej podstate nudí a čas sa na ňom nemilosrdne podpísal. Avšak dáva toľkú dávku pozitívnej energie, že spomenuté negatíva nestíhajú.

Snímek mě moc nebavil, nic moc mi neřekl. Vtipné to zase tak není a herecký výkon černocha Stepina Fetchita to nezachraňuje natolik, aby se dalo mluvit o obdivuhodném kusu. John Ford má jednoznačně mnohem lepší filmy než tuhle komedii.