Jim Carrey, Amerika bez příkras (2021)

„Kedysi som chcel svet presvedčiť o tom, že som zázrak. Teraz ho chcem presvedčiť o tom, že som ako ostatní.“Za mňa skvelý dokument, ale strašne mi v ňom chýbalo detailnejšie rozobratie temného Jimovho pozadia. A teraz nemyslím jeho hovoriaceho zadku zAce Venturu(hoc i to by akiste predstavovalo poriadnu temnotu), lež psychologickú drobnokresbu. Je to obrovská škoda, lebo v takýchto prípadoch sa nie je za čo hanbiť. Naopak, treba ísť vzorom pre podobne „postihnutých“ ľudí, ktorí sami majú psychické problémy a možno ich z pozície svetovej megahviezdy treba jemne nakopnúť a inšpirovať tým, že bez okolkov sám budem hovoriť o tom, aké mám problémy – a ako ich treba riešiť. V tomto dokumente k tomu zjavne bolo párkrát jemne našliapnuté, ale napokon tvorcovia okamžite zaradili spiatočku. Nedokázali preniknúť do Jimovej duše. No i tak je to za mňa veľmi vydarený dokument, ktorý kvalitne mapuje strhujúcu kariéru tohto vskutku svojrázneho muža. S odstupom desaťročí je neuveriteľné, čo dokázal. Napr. behom jediného roka (1994) jeho tri filmy zarobili spolu viac ako 700 miliónov dolárov celosvetovo. Veľmi fajn je i to, že tvorcovia Jima zasadili do špecifického deväťdesiatkového politického obdobia, z čoho niečo vyvodili a takisto vyvodili niečo zaujímavé z toho, prečo to po páde newyorských Dvojičiek s jeho šokujúcou kariérou proste už nebolo to pravé orechové. Toto mimochodom zažil i sitkomPriatelia,ktorí po toľkom ľudskom zle proste už nemohli naďalej zostať bezstarostnou zábavou, ale museli sa pozrieť realite priamo do očí - a skončiť. Dokument o.i. obsahuje ukážky z Carreyho geniálnych televíznych skečov. Osobne som mnohé videl na YouTube (z reťaze utrhnutý športový fanúšik za chrbtom ničnetušiaceho moderátora a hráča baseballu, bravúrny je však i potrhlý magor v lese, ktorý si z Bigfoota ušije oblečenie) a hoc som na jeho filmy ako sladký puberťák tvrdo chodil v deväťdesiatkach do kina a zbožňoval som ho, musím objektívne uznať (a vari i priznať), že ani najšialenejšie veci, aké vo svojich filmových megatrhákoch stváral, nesiahali ani po plecia jeho televíznym začiatkom. Okrem toho by som rád podotkol, že sa o Jimovi často dodnes tvrdí, že sa z neho superstar stala cez noc. Je to asi taká pravda, ako u Eddieho Murphyho v 80. rokoch. Čiže žiadna. Obaja roky tvrdo poctivo makali, zarezávali a trénovali v televízii a v stand-up scénach, kým iní si „len“ užívali života a nepracovali na sebe, nerozvíjali svoj talent. Takže platí staré dobré: šťastie praje pripraveným. Z krátkej ukážky imitácie, či už Eastwooda, alebo Jamesa Deana, ma mrazilo. Neuveriteľné niečo. Zaujímavé je zasadiť Jimovu kariéru do kontextu amerického rasizmu 90. rokov, kedy sa stále v USA (nevraviac o zvyšku sveta, viď. náš Ibrahim Maiga a jeho stereotypné poňatie „černocha“) našli milióny rasisticko-xenofóbnych primitívov, ktorí delili ľudí nie podľa toho, akí sú, ale podľa farby pokožky. Môže to znieť prekvapivo, ale Jim Carrey dovolím si vyhlásiť patril k jedným z mála belochov, ktorí reálne stáli na strane afroamerického obyvateľstva. V kultovej TV show In Living Color bol jediným belochom a verte mi, všetci tam šli nie na doraz, ale až ZA doraz. Na toto už fakt musíte mať gule a verte mi, po stránke človečenstva to o vás vypovedá strašne veľa, čo samozrejme Hitlerovi pohrobkovia nepočúvajú radi. O to viac ma škrie, že dokument viac nepitve jeho „skutočnú“ povahu, ale sa o ňu (z rôznych príčin, možno Jim proste tvorcom nedovolil ísť bližšie, netuším) iba obtiera. V scéne z hotelovej izby ho už moderátor mal na lopate, ale v poslednej chvíli mu Jim unikol.

Pozerám teraz tri dokumenty po sebe a teda nevyhnem sa porovnávaniu. Ten s Pittom sa mi páčil viacej. Mal som z neho dojem, že som sa o Bradovi dozvedel viac. Tu sa mi páčilo, že sme sa dlho venovali Carreyho začiatkom, kedy mal od hviezdy ešte ďaleko, ale Jim išiel bomby, často cez hranice. Väčšinu jeho komédií žeriem (Maska, Klamár klamár, Irena), no niektoré naopak neznášam (Cable Guy). V podstate mi ale jeho humor sedí. No nemôžem sa zbaviť pocitu, že je nešťastný. Vo vnútri nešťastný. V dokumente sa tvári, že nie je, tak mu to budem veriť. Na môj vkus riešil dokument veľmi často spoločenské problémy a vývoj a akoby zabudol, že ide o Jima. Vadilo mi to. Dám o jednu menej než Bradovi a idem na Jackieho. No vo filmovom svete mám rád všetkých troch. Obohatili svet filmu nenapodobiteľným spôsobom. Britký štýl.

Príbeh:Príbeh malého chlapca, ktorý chcel iba zabaviť svoju chorú matku ale objavil v sebe talent baviť celý národ. Nebál sa rasovej politiky a k sklonku svojej kariéry sa vymanil so stereotypu groteskného umelca a začal brať čoraz vážnejšie úlohy, ktoré ale súčasne reflektovali jeho aktuálne rozpoloženie. Politické názory pretavoval do svojej tvorby.Prevedenie:Milujem Jima a jeho filmovú tvorbu. Jeho nové počiny so Sonicom ma síce moc neohúrili ale ako sám povedal "Vrátil som sa k filmom lebo mi došli peniaze". Konečne niekto úprimný.80%

Dokument je výborne natočený, len škoda, že je takmer celý čas štylizovaný do niečoho, čoho sa verne drží a musí to byť po presne nalinajkovaných linkách. Francúzi točia tieto dokumenty ako na bežiacom páse. Tento však v sebe skrýva veľkú pútavosť, presne ako bol aj Carrey. Obsahuje množstvo ukážok, či už z filmov, seriálov, rôznych šou a rozhovorov a hoci skáče v čase, je to spracované pútavo a nerušivo. Je až neuveriteľné, ako raketovo dokázal Jim v 90-tkách vystreliť a neskôr len pozvoľna klesať....a to ešte v tak citlivom filmovom žánri, akým je komédia.

Pokiaľ je trochu snahy, dokument o jednej z najvýraznejších hereckých osobností posledných desaťročí nemôže sklamať. Kvalita francúzskych dokumentov sa opäť potvrdzuje. Trochu snahy bolo.