Hačikó - příběh psa (2009)

K tomu filmu asi netřeba nějak rozepisovat. Jsem milovníkem psů a tento film jsem měl problém dokoukat do konce... Něco tak emotivního a dojemného jsem dlouho neviděl. Tento film každý normální a ten, kdo má city, prostě probrečí. Tady jde vidět, že i psi a celkově zvířata, mají city, kterých si třeba i nevšimneme, ale jsou tu pro nás. Tady odvedl pan scénárista skvělou práci okořeněnou skvělou hudbou Kaczmarka.

U toho jsem trpěl, jak pes. Hodní a úžasní mazličci by neměli stárnout a odcházet. Hačiko překonal sám sebe a dodnes je ikonou věrnosti a lásky. Tato americká verze si bere to nejlepší a děj zasahuje o pořádný kus dál. A povedlo se. Od té doby se více zajímám o japonská plemena, jsou to nevidaní parťáci do života. Když mám to štěstí nějakého psíka potkat, úžasle hledím a případně ho řádně vymazlím.

Myslím si, že v mojom doterajšom živote som nevidel dojímavejší film, príbeh. Devať rokov. Až do konca vlastne života toho psa myslím. Podľa skutočnej udalosti. Film som videl dávno, recenziu píšem teraz a ide mi pri písaní kvapnúť slza, tak sa nejdem ďalej rozširovať, až nevyskratujem moju PC klávesnicu... :) . Ináč na základe mojho prílišného emocionálneho zlomenia po zhliadnutí filmu som ubral hviezdičku z plného hodnotenia a film opakovane dobrovoľne pozerať nebudem :) .

Keď si aj po rokoch spomeniem na tento film, hrnú sa mi slzy do očí.To je film na ktorý nikdy nezabudnem.Bude navždy zakorenený v mojom srdci.Je to príbeh o nádhernom priateľstve,muža a psa, ktorý raz skončí smrťou majiteľa a nakoniec ostane iba obrovský smútok v srdci psíka, ktorý nechápe,kde zmizol jeho priateľ a stále na neho čaká.Je to vyrozprávané s takým cítim a nežnosťou, až srdce zviera.

Príjemný film, priam rodinný pre tých čo vlastnia psa. Čuší z neho, že pes je najlepší priateľ človeka, skrátka psia oddanosť a vernosť nepozná medze, a to aj naprieč rokmi. Páčilo sa mi v ňom využitie farieb, jednak pestrofarebnosť v úvode, dichromatický POV samotného psa, a postupné až šednutie farieb ako sa príbeh vyvíjal k smutnému koncu. Naopak, veľmi som nepochopil využitie do očí bijúceho digitálu keď nám chcel rejža znázorniť ako ubiehajú ročné obdobia na zábere na meniaci sa strom a tak reflektovať aj psiu oddanosť. Bolo to vzhľadom na predtým videné až zbytočné. Keby sa tak vyjadril tvorca v nemej ére, nemám námietky, ale tu mi to vadilo. Nie som cieľovka a v závere som veru slzu neuronil. Prišlo by mi to aj celkovo lacné budovať reputáciu diela len na psom smutnom pohľade. Vadí mi na diele zásadná vec a to je výber herca. Richard Gere je proste béčko, v tejto snímke je akýsi neprirodzený. A tak to do priemeru ťahajú jeho dve dámy v dome, ako vždy presvedčivá Joan Allen a príjemná Sarah Roemer.