Dollhouse (2025)

Typický, príbehovo ničím extra prekvapivý horor o posadnutej bábike, s ktorou sa zblíži dcéra jednej rodinky a tá im začne pekne zatápať. Na Japonsko je to dosť nejaponské, resp. pomerne americké, mainstreamové a s minimom výrazných kultúrnych odlišností či filmových experimentov. Dej aj strašenie sa rozbieha pomaly, našťastie sa ale postupne zlepšuje, pričom v druhej polke naberie potrebné obrátky a 2-3 scény mali veľmi dobrú atmosféru (najsilnejšia je scéna, pri ktorej si matka pomýli bábiku s dcérou a keby tú tvorcovia nechali za realitu a nie za prízrak, fakt by som im zatlieskal za odvahu). Ľakačkami sa šetrí, príbeh aj herci priemer, záver s malým twistom za mňa vcelku podarený. Ako jednohubka absolútne postačujúce, na štyri hviezdy by som si ale predstavoval ešte viac snahy, desu či originality. 60% a lepšie 3*

Originalitu tu rozhodne nehľadajte, je to proste príbeh o prekliatej bábike. Na druhú stranu mne to vôbec nevadilo a do toho je to z Japonska, takže tým ako je to miestami zvláštne, je to aj originálne. Natočené je to pekne, má to skvelú atmosféru a pár veľmi fajn scén. Lakačka je funkčná jedna, ale solídna. Dĺžka je zbytočne prestrelená a tak to miestami nudí. Obrovská škoda, že sa nestrašilo viacej. Samotná bábika nie je extra strašidelná, na druhú stranu tá maska mŕtvej je dosť nechutná. Veľmi sa ňou šetrilo, naopak skvelo využitá v práčke alebo pri fotení keď zhasla elektrina. Keby takýchto scén bolo viacej, šiel by som vyššie. Skvelý zvrat na konci, medzi 3 a 4*.

Prostě mne to sedlo. Vím, že je to plné klišé a děs a hrůza z toho úplně nestříká. Ale také po všech stránkách dobře odvedené řemeslo. Ten film neskřípe ani se nikterak nezasekává, prostě přímá, nenudící cesta k divákovi.

Miluji horory, ale ne zrovna ty panenkovské. Tento ale řadím mezi ty zdařilé. Je to dobře natočené, creepy scény tam jsou a živá panenka byla opravdu děsivá. Nejlepší scéna s panenkou a policistou v autě :) to jsem se i zasmál. Čekám americký remake za 3.. 2.. 1..

Je to fakt jen další, sice asijská, variace na prokletou hračku, ale mě se to líbilo. Připomnělo mi to příběhy Kodžiho Suzuki (autora Kruhu), jehož styl se mi líbí.