Božské děti (1997)

"Ruky nad hlavu!" "My sme kvety tejto zeme!" "Ruky dopredu!" "Poslúchame vodcu..."Dojímavá rodinná dráma, ktorá je ako také ľudsky hrejivé pohladenie po duši. Ponúka podmanivé a zároveň autentické nahliadnutie do pomerne exotického sveta, sveta veľmi odlišného od toho, v ktorom žijeme (chudobná štvrť Teheránu). A týka sa to nielen architektúry s úzkymi kamennými uličkami (tie šprinty nimi nemajú chybu), ale hlavne ľudí, s ich spôsobom života a vzťahmi, či už v rámci rodiny, alebo celej spoločnosti. Rozprávanie sa zameriava na jednu chudobnú, zadlženú rodinu žijúcu v biednych podmienkach, ktorej členmi sú chorá matka, zatvrdnutý (a trochu aj natvrdnutý) otec, z ktorého majú všetci strach a dve deti, starší Ali a jeho mladšia sestra Zahra. Za takýchto okolností, keď staré, vyšliapané topánky Zahry skončia omylom medzi odpadkami, je z toho hneď veľká pohroma a začína sa odvíjať dráma ako hrom. Tento príbeh o topánkach je rozprávaný z pohľadu detí, pričom svet detskej nevinnosti je daný do kontrastu s tvrdým svetom dospelých, ktorí sa často neukazujú v príliš pozitívnom svetle a pre deti predstavujú hlavne hrozbu (despotický otec, krutý predavač, zlovestný učiteľ striehnuci na oneskorencov). Je dojímavé sledovať tú krásnu detskú spoluprácu dvoch súrodencov a to Aliho odhodlané a neúnavné úsilie za dosiahnutím vytúženého cieľa (načisto nesebeckého). Detskí predstavitelia sú vybraní dokonale a podávajú výborné civilné výkony - Zahra (Bahare Seddiqi) je ako taká roztomilá bábika a Ali (Amir Farrokh Hashemian) dokáže nahodiť taký nádherne zúbožený výraz, že by mu človek dal i to posledné. Jednoduchý príbeh zo života prechádza rôznymi nádhernými epizodami, ako sú pranie tenisiek plné mágie (a pôvabnej hudby), nervydrásajúca dráma s teniskou v kanáli, magické pátranie po stratených topánkach s dojímavou pointou, či skvelá "rajská" príhoda Aliho s otcom vo štvrti boháčov (kde sa Ali prejaví ako veľmi bystrý chlapec popri jeho otcovi-trubirohovi). Len tie záverečné bežecké preteky, v ktorých Alimu do behu kibicuje akýsi vnútorný hlas, sa mi zdajú byť trošku cez čiaru."Kúp Zahre topánky." "Kúpim aj tebe." "Najprv jej. Má ich roztrhané." "Keď myslíš."

Nikdy som nevidel nič podobné a myslím, že už ani neuvidím. Človeku sa to ani nechce veriť, že v nejakej zemi nemajú deti takmer v čom chodiť, tak, alebo inak tvorca nám tu podáva detskú dušu v tej najčistejšej podobe a mňa sa to teda naozaj dotklo. Komédia to nie je ani náhodou, nad tým sa môže smiať naozaj iba primitív a naopak, normálnemu človeku s rozvinutou empatiou príde tie plačúce chúďatá ľúto a zase každý ich úsmev je pre emočne zdravého človeka dojemný a naplňujúci šťastím. Film nám medzi riadkami s nádhernou jednoduchosťou hovorí aj to, že základ čistoty človeka sa nachádza v rodine: títo rodičia vo svojej chudobe si nevezmú ani len kus cukru ktorý majú priamo pred sebou, pokiaľ nepatrí im. Pekný filmový unikát a božský film. 83%.

Malý Ali ztratí boty své mladší sestry, a to představuje velký problém, protože na nové zkrátka rodiče nemají. Děti po pořeší tím, že si půjčují Aliho tenisky.  Pak se Ali dozví, že vítězové školního závodu můžou vyhrát nové tenisky. Tak si vyřve účast v závodě a navzdory výhře je zklamaný, protože tenisky byly až za třetí místo. Zklamaně přichází domů...a je konec. Malá Zahra nakonec asi chodit bosa nebude, protože v krátké scéně, kdy se otec vrací z nákupu, mimo jiné veze i dívčí botičky. Vyvstává jiný problém- co bude nosit Ali, když si tenisky během závodu úplně zničil? Divák může jenom doufat, že jim zbylo dost peněz, aby koupili boty i Alimu.  Asi jsem moc rozmlsaná, ale moc mě tenhle příběh nedojal, I když oceňuju přirozené herectví ústřední dětské dvojice, absenci kýčovitých scén a přehnané snahy diváka rozplakat. Bůh nedopusť, aby se takový námět dostal do drápů třeba Bollywoodu, dokážete si představit, co by stvořili? 50%

„Ali, ako mám ísť do školy bez topánok zajtra ráno?”•Totižto: dvaja iránski súrodenci furt školou povinní, v zložení staršiehoAlihoa mladšejZahry Mandegarových; sa musia vskutku práve [od]teraz akosi osobitne [po]deliť iba o jedny biele, až by som dokonca pomaly podotkol, že neskoršie až takmer i »úplne zodraté« t e n i s k y, nakoľko brat po odchode odšustera[jasnačka, že nie od niekdajšieho prezidenta SR - Rudiho Šustera], stratil sestrine ružové topánky, resp. „položil ich na také miesto, odkiaľ v podstate následne dostali akési cezpríliš «rozprestrené krídla»,” z čoho sa vzápätí azda vynáral i ďalší vážny problém v tom význame, že rodičia si vôbec nemohli dovoliť príliš vyskakovať, pretože otecKarim, síce stále pracuje v akejsi čajovni, no nemôže prebytočne rozhadzovať s obzvlášť ťažko zarobenými peniazmi, a to ani nehovoriac o tom, že ešte k tomu tiež mávajú i pomerne dosť veľké problémy s platením nájomného za ozaj malú izbietku, zatiaľ ale čo trebárs taká matka, neustále máva i akési zdravotné ťažkosti, a tak tým pádom ani nijako extra zvlášť zase nepracuje, a tak vlastne naprosto celá existenčná ťarcha spočívala výhradne len na otcových, ustarostených pleciach; skrátka, nastávali krušné časy, lebo kúpenie nových topánok by napokon predstavovalo splneniemission impossible...•Čo sa dá robiť v takejto ťažkej, životnej situácii? Ponúkajú sa totiž asi až konkrétne dve, interesantné možnosti...•Iránsky filmový režisér -Madžíd Madžídí- svoje naozaj pozoruhodné, filmové dielo - pripodobnil k talianskemu neorealizmu (*1), čo takpovediac spĺňalo i všetky potrebné kritériá, ktoré sa od danej látky zakaždým vyžadujú, a ani tentoraz daný titul v podobeBožích detí- toho nebol žiadnou expresnou výnimkou; skôr presne naopak, keďže sa mi pred mojim užasnutým zrakom postupne zobrazoval akýsi »iránsky neorealizmus« vo svojej celej kráse → chudobe s tým automaticky spojenej, tak som bol až tak mimoriadne pohlteným nasledujúcim zobrazovaním autentických reálií, že som skrátka tomuto detskému, ústrednému, iránskemu protagonistovi - vari držal všetky palce na nohách i na rukách, aby vyčerpávajúcim spôsobom došiel kľukatými cestičkami AŽ kamsi do cieľa; proste, aby do poslednej bodky naplnil svoje predsavzatie, ktoré si na začiatok vytýčil, keď sa snažil urobiť čokoľvek s danou situáciou, ktorú vtedy neúmyselne zapríčinil. • Bolo to vzrušujúce, bolo to geniálne, bolo to povznášajúce, bolo to napokon najmä i inšpiratívne v rámci svojho celku, ako sa postavy medzitým pasovali so svojimi ťažkosťami; teda predovšetkýmAli Mandegarv podaníAmira Farrokha Hashemiana[môj ročník!], ktorý bol vynikajúcim, a to isté určite platilo i oBahare Seddiqiovej, ktorá jednak stelesnila jeho sestru, a jednak z nej potom vyrástla i veľmi krásna žena!•Mimochodom, všetci traja, čižeautora hlavní aktéri; pochádzajú z Teheránu, v ktorého exteriéroch sa zároveň odvíjal i tento príslušný príbeh, ktorý ma chytil za srdce.POZNÁMKY:*1: Neorealizmus bol reakciou na umelecké obmedzenia v talianskej kinematografii počas II. svetovej vojny a tesne po nej. Typickými znakmi sú polodokumentárny štýl, obsadenie profesionálnych aj neprofesionálnych hercov, skutočné exteriéry a epizodické zápletky, vykresľujúce každodenné problémy pracujúcich ľudí.

Tyhle íránské filmy pro děti a mládež mě snad neomrzí.Božské dětijsou naplněné emocemi a silnou empatií dvou sourozenců. Přestože Majidi několikrát zaměří detail záběru na plačící dítě, až tím jemně balancuje na hraně citového vydírání, naštěstí tu hranu nikdy nepřekročí a s realismem této tvorbě vlastním se pokaždé citlivě vrátí do atmosféry každodenního chodu malého íránského městečka. V protikladu ke spřízněným filmům od Abbase Kiarostamiho (Kde je dům mého přítele?) mě tu zaujalo právě i nahlédnutí do odlišných reálií a oproti vesnici zde do městského prostředí, v němž lze i mezi dvěma od pohledu téměř zaměnitelnými žačkami vnímat výrazné sociálné rozdíly. Nesmírně zajímavé jsou vedlejší postavy dospělých, ať už tatínek-zahradník, obuvník nebo učitel se školníkem... každá z nich je tu totiž součástí alespoň jedné dobře vymyšlené příhody s pointou. A přestože jsem chvílemi vnímalBožské dětisice jako skvělý, ale současně možná lehce zaměnitelný dětský film z Íránu, od rozjezdu běžeckého závodu a následného vyvrcholení s výsledkem dvojího protichodného významu jsem o výjimečnosti právě viděného v žádném případě nepochyboval. Jo, takhle vypadají a fungují silné filmové zážitky.[90%]