Simplemente María (1989)

Niekedy v rokoch  1994-1996 vyhlásilo rádio Rebecca (rádio sídliace v Martine s dosahom na celé stredné Slovensko) divácku  súťaž s otázkou, aké je najrýchlejšie rastúce mláďa na svete. Ľudia sa dovolávali do rádia a v priamom prenose odpovedali: veľrybie mláďa, slonie mláďa, niekto trepol embryo! Pretože mi zmysel hádanky bol od počiatku jasný, nevydržal som a vytočil som rádio Rebecca s odpoveďou: José Ignacio (v prvom diele to bolo batoľa a druhom diele to už bol ostrieľaný puberťák s kravským výzorom). Áno milí čitatelia, bola to správna odpoveď a získal  som cenu-kazetu Julia Iglesiasa! Seriál som poznal, pretože ho pozerala moja stará mať. Keď išla „tá jednoduchá“ museli sme to rešpektovať a preladiť akékoľvek vysielanie na príslušný kanál! Preto som poznal pár postáv, napríklad pána učiteľa, ktorému to kvalitne trieskalo do hlavy. Keďže som pracoval na poobednej smene v pekárni ako majster, musel som ženám pracujúcim na smene nosiť malý televízorík  Mekúr  (vlastnil som  ho od vysokej školy  ako obrazovku  k plánovanému počítaču), inak by som ich do práce veru nedostal.  Televízorík som umiestnil pri ich pracovnom stole, kde sa plietli vianočky. Mňa bavila strihovosť a banálnosť seriálových  dialógov, dlho som ju nechápal, až neskôr som sa dozvedel, že tie scénky pôvodne točili pre nejaký jazykový kurz španielskeho jazyka.  Tiež mi pripadal zábavný  fakt, že v podstate všetky kladné postavy boli tmavovlasé a hnedooké, kým  všetci pokrytci boli naopak blondíni s modrými očami. Túto pikantériu mi vysvetlil americký spisovať  mexicko-írskeho pôvodu John Steinbeck, kde v jednom svojom románe popisuje nedôveru rodených Mexičanov voči „ojos claros“ (modrookým), ktorí sa v priebehu vekov vždy zmocňovali najlepšej pôdy, najkvalitnejších koní a najkrajších žien. V Mexiku je to proste inak ako u nás, kde je modrooká blondínka stelesnením nevinnosti a nebeskosti. Za spomienku na starú mamu a mladé roky ** (rovné  počtu  Máriiných vrkočov).

Čo si pamätám, tak celá naša dedina na tom fičala, rozprávalo sa o tom pri pive, pri kostole, v obchode, skrátka všade. Rodičia spolužiakov to pozerali, a občas sa pridali aj deti, takže sa dokonca o tom rozprávalo aj na základnej škole. No keďže som to ja nikdy nepozeral, tak som bol vždy mimo z aktuálneho diania v najobľúbenejšom seriáli. No a odvtedy to neznášam. Minule som si pozrel jednu časť, a fakt je to srajda.

Toto bolo moje prvé zoznámenie s fenoménom zvaným telenovela. Nekonečný, mizerne natočený televízny seriál z Mexika. Nechápal som ako to môže byť tak príšerne zle zahraté a scénaristicky stupidné. Mal som pocit akoby niekto chcel zo mňa robiť úplneho hlupáka. Bol som vskutku prekvapený a zaskočený. No rýchlo som sa z toho oklepal a pochopil, že telenovely rozhodne nebudú nič pre mňa. Na titul "Jednoducho Mária" si však spomínam dodnes. Bol to nevídaný odpad!

"Plytký, ale prvý"- takto by sa dalo napísať veľmi stručné hodnotenie. S prihliadnutím na obdobie, kedy bol seriál vysielaný na Slovensku, musím konštatovať že šlo o dovtedy neopozeraný dej príbehu. Herci boli pre tú dobu pomerne zaujímaví a pre vtedajšie oko diváka sympatickí. Seriál patrí medzi 3 najzákladnejšie a v našich končinách úplne prvé telenovely (Izaura,Jednoducho Mária,Manuela) a spustil lavínu ďalších - doslova stoviek rôznych telenoviel.

Nemôžem dať viac lebo by som bol ukameňovaný, ale minimálne tri hviezdičky si to zaslúži a to len z jedného jednoduchého dôvodu, v tej dobe to pozeral každý, babky, matky, deti, otcovia, dedkovia a nech mi nikto nehovorí že nie.
Ja si pamätám len to že bola krajčírka a to že každý riešil Chuana Karlosa, Viktora a toho prašivého boháča. Aj keď úroveň sledovanosti možno spôsobilo ohromné množstvo českých-slovenských programov a počet televíznych prijímačov na domácnosť, ale my sme doma mali dva a aj tak išla Maria.