NHK ni jókoso! (2006)

Purupuru Pururin Pururin...Podľa názvu som čakal, že dostanem príbeh hikokomoriho pracujúceho v najväčšej japonskej spravodajskej spoločnosti. Dostal som príbeh antihrdinu, ktorého ale nemožno nemať rád a témy, ktoré sa dotýkajú každého z nás bez ohľadu na pôvod a okolnosti. Osamelosť, psychické problémy, samovraždy, týranie, pocit, že sme nemilovaní a nechcení. Opäť ma to priviedlo k zamysleniu o tom, ako sa Japonsko pozerá na psychické zdravie a psychické problémy. Je alarmujúce a desivé zároveň, že podľa posledných štatistík je počet hikikomori v japonskej populácii takmer tak veľký ako populácia celej Prahy.

Myslím si, že v tomhle anime se najde každý introvert. Je nám zde krásně ukázáno, jak vypadá asocialismus, když zajde do extrémů. O to hůř, že se příběh odehrává v Japonsku, kde je fenomén hikikomori díky místní kultuře (neplacené přesčasy, které se od vás očekávají, neustálý tlak na dosažení úspěchu atd.) mnohem víc rozšířenější než na Západě. Dokonce si myslím, že jedním z vedlejších úmyslů autora mangy byla kritika japonské společnosti, přičemž postavy Satóa a Misaki měly být jakýmsi hlasem mladé generace. (Mladá generace v Japonsku skutečně rebeluje proti stávajícím zvyklostem, i když změna společnosti je i dnes, v roce 2024, stále v nedohlednu.) Nicméně zpět k tématům, která toto relativně krátké anime rozebírá. Je zde ukázáno, jak dopadá extrémní závislost na MMORPG, kultura otaku (opět spíše japonský fenomén, kdy je člověk závislý například na hentai anime a podobném obsahu), jak pocit odcizení od společnosti může vést až k sebevražedným sklonům atp. 
Přiznávám, že i když nejsem až takový asociál, tak v některých scénách jsem se našel. Nakonec jsem tedy došel k závěru, že tomuhle anime musím dát plný počet. Je to čistě subjektivní hodnocení, to přiznávám, zkrátka hodnotím pozitivně příběh ze života, se kterým se mohu do jisté míry ztotožnit. Takže doporučuji. Ani jeden díl mě nenudil a a nakonec je mi jen líto, že těch dílů nebylo víc.

24-dielne anime, vytvorené štúdiom Gonzo, vo svojej hlavnej dejovej línii sleduje mladého Tatsuhira Sata, ktorý žije (či skôr možno snáď len prežíva) svoj život už niekoľko rokov ako hikikomori odstrihnutý od spoločnosti. Jedného dňa sa mu do neho však "náhodou" pripletie Misaki Nakahara, mladé dievča, ktoré si dalo za úlohu Tatsuhira zachrániť pred ním samým, čím by pomohol aj jej. Príchod Misaki do Tatsuhirovho života spustí lavínu udalostí, odkrývajúcu mnohé smutné a pokrivené osudy jednotlivých postáv. Tvorcovia skrz ne reflektujú problémy modernej (nielen) japonskej spoločnosti, akými sú odlúčenia, komplikované vzťahy, samota alebo samovraždy. Keďže anime vyšlo ešte v roku 2006, teda pred "boomom" sociálnych sietí, je zaujímavé vidieť ako sa už vtedy na jednotlivé problémy, z ktorých mnohé boli aj dlho potom stále tabuizované, upozorňovalo. V prípade tohto anime zrejme neplatí úplne definícia toho, čo by si divák pod pojmom "anime" bežne predstavil. Hoci je dvadsaťštyri dielov vystavaných na tradičnej animácii, z príbehového hľadiska ide z veľkej časti o veľmi "vyzretý" kúsok, často si zakladajúci na emóciách, ktoré majú diváka naplno dostať. A že sa to teda tomuto kúsku darí! Príbeh Tatsuhira a Misaki pohltí diváka od začiatku, pričom sledujúc ich postupnú charakterovú výstavbu ho bude držať až do samotného záveru, konečne odkrývajúceho niektoré dôležité aspekty minulosti, na ktoré celý čas čaká. Ústrednú dvojicu však dopĺňa aj pestrá plejáda vedľajších postáv, ktorých životy sú rovnako naplnené problémami a trápeniami, ktorých jediným riešením sa často zdanlivo zdá byť len samovražda. Tvorcovia tak veľkú väčšinu z nich štylizujú do polohy zúfalého, utrápeného človeka, ale zároveň sa divákovi snažia ukázať, že ono fatálne riešenie v skutočnosti riešením nie je. Mnohé momenty v seriáli sú podané spôsobom, ktorý človeka naozaj prinúti zamyslieť sa nad životom. Hra na emócie tomuto anime ide na jednotku, takže je dobré mať pri sledovaní pripravené vreckovky. Ťažké témy a momenty sú v dobrom pomere vyvážené uvoľňujúcim humorom, ponúkajúcim miesto na "vydýchnutie si". Jedinou výhradou voči príbehu je snáď len zakomponovanie konšpiračného aspektu, ktorý sa nesie celým anime. Hoci na záver možno vysvetliť jeho výskyt a časté spomínanie skrz postavy, tvorcovia si ho mohli odpustiť.NHK ni yōkoso!však táto skutočnosť negatívne neovplyvňuje. Divákovi totiž ponúka pekne animovane spracovaný mimoriadne silný príbeh o životných pádoch, uvedomení si priorít a hodnôt, snahe (či snáď nutnosti) vstať a vôli vytrvať. V skutočnom živote to síce nekončí vždy tak, ako sa to deje tu, ale predstava je to pekná. Rovnako ako aj predstava, že na každého tam niekde čaká jeho Misaki. Na tak neskutočne milú a nevinne pôsobiacu postavu narazí divák málokde. Rovnako má seriál aj výborný hudobný opening a od druhej polovice aj ending. Sčítané a podčiarknuté - anime, ktoré si bez problémov užije aj divák, ktorý bežne anime nesleduje.

Docela zajímavý kousek. Podle Wiki... se v roce 2010 pohyboval počet Hikikomori - odtrženců - kolem 700 tisíc a zde byl příběh jednoho z nich. Anime bylo hodně depresivní a přimíchávalo zde strasti i ostatních postav(sebevraždy-násilí-podvody-šílenství-život naplánovaný třetí osobou). I přez několik vtipných částí, se jedná o spíše ponurou záležitos. Jedna * dolů, za místy hroznou animaci.

Dezilúzia. Volania o pomoc, ktoré uprostred hučiaceho davu nikto nepočuje. Krôčik po krôčiku sa človek posúva smerom von zo svojho bytu do hypermoderných megapolí, pričom riešením a výsledkom je len ďalšia dezilúzia - fatalistické zmierenie sa so spôsobom života, ktorému sa človek zúfalo snažil vyhnúť a ktorým celý život pohŕdal. Poznanie, že nech robíme čo chceme, môžeme byť nanajvýš normálni. Môžeme mať vzťah, ktorý nás očividne neuspokojuje, prácu na farme, ktorá nás frustruje, niekoho slabšieho, na kom si budujeme sebavedomie. Celý film je vlastne o budovaní si vnútorných formálnych stavidiel brániacich svetu v deštrukcii a umožňujúcich zaradenie sa do spoločnosti. Vo vnútri však naďalej zostáva to isté prázdno a zmar. Len akési znesiteľnejšie, pretože normálnosť nás vsádza medzi ľudí, pomocou ktorých dokážeme tomuto svetu i prázdnu vzdorovať a zakúšať pocity zdieľania a lásky. Táto zdanlivá samozrejmosť je pre niekoho záležitosťou celoživotného snaženia. Japonci tu tak v rozpore s celou modernou európskou tradíciou (a najmä so Sartrom) hovoria: "Peklo si ty sám, nie tí druhí." Na tejto ceste má Sató pri sebe dvoch anjelov. Jedného "zlého", ktorý mu najviac rozumie a pritom sa ho neustále snaží odlákať preč od ostatných (samotársky konšpirátorský literárny klub, samovražedná skupina, milostný pomer v hoteli), a druhého dobrého, ktorý mu aj napriek krutým slovám a istej účelovosti vzťahu pomáha zaradiť sa do sveta navôkol - prestať byť "čoklom z kanála", milovať druhých a tým pádom aj sám seba. Aj preto Misaki a Megumi, pri všetkých tých svojich traumách a úderoch osudu, stále stáli na vlastných nohách - ony koniec-koncov boli schopné lásky. Možnosťou tu tak nie je len vyhladovanie a tvrdé slová, ale aj istá nádej, vzor, láska a pomoc blížnemu v situácii, v ktorej to ten najviac potrebuje. A pritom to pre mňa stále zostáva zvláštne... Kde zostalo to jadro, tá plnosť niekde vo vnútri ľudskej bytosti? Azda je aj tá len "kapitalistickým importom".