Zatmění (1962)

L'Eclisse je závěrem Antonioniho volné trilogie o lidském odcizení.Děj: Film začíná v Římě, kde Vittoria (Monica Vitti) se po bouřlivém rozchodu s intelektuálním přítelem Riccardem (Francisco Rabal) rozhodne ukončit vztah, který už pro ni nic neznamená. Následující den se Vittoria setkává se svou matkou na burze cenných papírů, kde potkává mladého, cynického makléře Pietra (Alain Delon), syna svého obchodního partnera. Mezi Vittorií a Pierem se rychle rozvine intenzivní, ale povrchní a chaotická milostná aféra plná vášnivých setkání, ale bez skutečného citového propojení. Vittoria se stále více cítí odcizená a ztracená v moderním světě plném peněz, materiálních věcí a anonymních městských prostor, zatímco Pietro zůstává chladný a oddaný své práci. Film končí dlouhou, téměř 10minutovou sekvencí bez dialogů, kde kamera pozoruje prázdné ulice, dopravu, lidi a nakonec sluneční zatmění, které symbolicky uzavírá příběh.Interpretace: L'Eclisse je vrcholnou částí Antonioniho trilogie odcizení a nejradikálnější z nich. Film ukazuje, že v moderním kapitalistickém světě se lidé stávají předměty, stejně jako akcie na burze – vyměnitelné, bez hlubšího významu. Milostný vztah mezi Vittorií a Pierem je krásný, ale prázdný, plný tělesné přitažlivosti, ale bez duše. Antonioni zde opouští tradiční dramaturgii a příběh se postupně rozpouští v prostředí: architektura, ulice, světla a hluk města přebírají hlavní roli. Zatmění na konci je metaforou pro totální zatmění emocí a smyslu v moderní civilizaci – lidé jsou stále spolu, ale už se navzájem nevidí.

"Akosapošpanielskypovie„Chcemprísťnahor“?“ "Poviesa„Nemôžeš“.Drsnýjazyk,však?“Tretí diel úžasnej "Trilógie nekomunikatívnosti" (niekedy sa ako štvrtý diel "Tetralógie citov" uvádza aj filmČervená pustatina (1964), ten má ale z môjho pohľadu dosť odlišný charakter, už len tým, že ide o Antonioniho prvý farebný film), podobne ako prvé dva diely zaradený v zozname1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Pri opise sa budem trochu opakovať, ale tomu sa len ťažko môžem vyhnúť. Podstatnými črtami snímky sú opäť téma neschopnosti komunikovať, odcudzenia a citovej vyprahnutosti v modernom svete, bezdejové, poetické stvárnenie, nádherná kamera (Gianni Di Venanzo, čo záber, to umelecké dielo) a v neposlednom (či skôr v prvom?) rade úchvatná ikona Monica Vitti (Vittoria). Jej hrdinka je ako také veľké dieťa, hravé, bláznivé, psychicky nevyrovnané, ktoré často nevie, čo chce. Zaujímavé a istým spôsobom aj fascinujúce je sledovať jej nálady meniace sa v priebehu okamžiku, jej neistotu v začínajúcom ľúbostnom vzťahu a jej zžierajúce pochybnosti, či je vôbec schopná nejakého hlbšieho citu. A Monice Vitti tentokrát výborne sekunduje Alain Delon (Piero), ktorý je tu za celkom presvedčivého horkokrvného Taliana. Dosť významnú (možno až príliš) časť filmu tvoria scény z rímskej burzy (niečo ako americká burza poriadne okorenená talianskym temperamentom), čo by ma za iných okolností zrejme odpudzovalo, lenže tu majú tie výjavy plné chaosu a šialeného ruchu silný pôvab a zároveň aj jasný zmysel v tom, ako zdôrazňujú ten motív odcudzenia. Aj keď je celá snímka naplnená veľmi hutnou atmosférou, predsa len by som v tomto smere rád vypichol tri scény, ktoré patria k mojim najobľúbenejším: 1. Nočná návšteva Piera pod oknom Vittorie, počas ktorej príde ku krádeži jeho auta (so zaujímavou pointou nasledujúci deň). 2. Návšteva Vittorie v Pierovom "paláci". 3. Atmosférický záver, v ktorom akoby Antonioni úplne rozpustil aj tú nepatrnú dejovú zložku (aj keď ide len o obrazy už divákovi dobre známej mestskej štvrte, dokázal by som sa na to pozerať aj celé hodiny). Na záver by som ešte rád vyzdvihol úžasne energickú titulnú pieseň "L'eclisse Twist" (Mina)."Povedzminiečo.Myslíš,žebysmesirozumeli?“ "Neviem,Piero.“ "Tojevšetko,čoviešpovedať. "Neviem".Takprečosipotomišlasomnou?Anehovormi,ženevieš!“ "Kiežbysomťanemilovala,aleboťamilovalaoveľaviac.“

Když Vittoria sleduje stožáry chvějící se v nočním vzduchu, souzvuk jejich jemného chvění se zněním, které se kolem nich šíří, uvědomuje si plnost tohoto okamžiku, a hodnotu všeho, co z této – nepraktické, bezúčelné, nepokrokové – chvíle povstává. Její vlastní spojení s těmito nenápadnými bytostmi poměřuje přetržitost chronických nedorozumění s jejím milencem i hlučnost burzy. Intimita odhalená v prostoru natolik neosobním osvětluje možnou cestu, která všechny limity civilizovaného dneška může překročit. Že se – namísto po ní – vydá – jakoby pozpátku – po klikaté dráze existenčního sprintu neposedného makléře, je jen projev síly zvyku, vůle k sebeobelhávání. Z této nevědomé falše se snaží bezděčně povstat nahodilými pokusy srozumět se s prostředím, s věcmi, které nejsou zdaleka tak cizí jako lidé, kteří se nepřestávají připadat v odcizeném světě jako cizinci. Nevyhledává je záměrně – nabízejí se jí při čekání, kdy si může nejcitelněji uvědomit, že zatímco nezaujatý milenec nepřechází, někdo na ni samotnou čeká. Hloubku nových sepětí posiluje spolu s přenádhernou kamerou Gianniho Di Venanzo minimalistická hudba Giovanniho Fusca, která vstupuje vždy po dlouhých minutách reálného znění míst. Ta ovšem mají přirozeně také svou vlastní hudebnost, na níž se svébytně podílejí vyprázdněné dialogy jako popletené árie. Práce se zvukem rovněž zajištuje kontinuitu bezsujetového vyprávění, k jehož soudržnosti přispívají i nejrůznější analogie, leitmotivy a variace. Například hra s tvářemi (a dvojnictvím) v samém závěru nejlogičtěji ukončuje celé to předešlé dění plné masek. Když se odkryje zpoza blond kadeří cizí tvář namísto té očekávané – Vittoriiny –, musí se divák zákonitě ptát po identitě té, jejímž krokům dosud svědčil. Byť právě její výraz patřil k těm nejživějším.

Hneď trebárs i po vzore »režisérskeho kniežaťa« L. Viscontiho, taktiež naprosto podobným spôsobom rovnako nadväzoval [a uvažoval!] i nemenej talentovaný, taliansky režisér M. Antonioni, keď povedzme, že tiež zrovna obsadil - vychádzajúcu, francúzsku hviezdu úplne najjasnejšej žiarivosti Alaina Delona, ale pokiaľ príde ešte na tohto mládenca rada, tak najprv sa musí vo vskutku plnej paráde predviesť mimoriadne atraktívnaViktória, ako po svojom ženskom citovom ponímaní naloží s náhle vzniknutou situáciou...•Spočívajúcou v tom prozaickom zmysle, že svojmu partneroviRiccardovi, podarovala «pekné kopačky», a to nie teda iba kvôli tomu, aby si s nimi napríklad ihneď zahral akýsi majstrovský, futbalový zápas, kdesi na zelenastých, talianskych trávnikoch spolu so svojimi športovo nadanými kamarátmi, ale najskôr to vychádzalo len z toho prostého hľadiska, že ho akurátne, bohužiaľ, momentálne posiela rovno k vode; presne tak, rozchádza sa s ním, akoby sa ani príliš ne[za]chumelilo, pričom tomuto chlapcovi hodnú chvíľu potrvá, pokým sa s daným problémom napokon sám vyrovná, a tak práve vtedy už konečne spadá do úvahy i pomaličky prichádzajúci, mužský protagonistaPiero, burzový maklér, ktorý by chcel byť istotne vhodnou náhradou za → o pár riadkov vyššie spomínaného nešťastníkaRiccarda, ale totiž nič nie je zďaleka ani také vôbec jednoduché, ako by to na prvú dobrú mohlo vyzerať, že danému páru by mali vari plne automaticky zazvoniť svadobné fanfáry. • Záverečnou fázou mi toto titulnéZatmenie, normálne pripomenulo samotnú estetiku nemého filmu, alebo zase predtým bolo dianie naplnené až po samý okraj zvukovými ruchmi, veru, požehnane, a to predovšetkým z burzového prostredia, kedy mi akosi išla hlava strašne explodovať zo všetkých tých hyperaktívnych reakcií z pohľadu dynamicky zapojených postáv, ktoré nenormálne kričali o dušu, keďže sa to tu neustále točilo okolo peňazí, ale aj finančných strát; skrátka,autorovisa túto pasáž podarilo zachytiť, až by som dokonca povedal, že dokumentárnym štýlom, ktorému určite ne[po]chýbala realistická atmosféra, ktorá by mohla osloviť podobne založených jedincov.•A našťastie niekde v strede sa aspoň konkrétny príbeh mierne ustálil, kedy sa pred mojim zrakom postupne rozprestieral ivášnivý vzťahmedziViktóriou&Pierom, keď by som teraz maximálne podotkol sotva iba to, že nielen len jedna z prezentovaných strán, zrejme ani poriadne nevedela, ako naložiť s daným materiálom, z ktorého by sa mohlo kľudne niečo interesantné vybrúsiť do takých zaujímavých tvarov, aby boli obidve strany nanajvýš spokojnými.•V rámci celkového upresnenia, doplním, že sa v danej veci nakoniec nejednalo len o ukončenie „existenciálnej trilógie citov” [tituly: I.Dobrodružstvo, II.Noc, III. aktuálne recenzovaný titul], ale doplnenú o „tetralógiu”, nasledujúceho prírastku v podobeČervenej pustatinys Monikou Vittiovou, ako ústrednou protagonistkou, ktorá v štyroch častiach po sebe [vNociale mala oveľa menej hereckého priestoru], po emocionálnej rovine stelesňovala trocha viac komplikované postavy, čo teda zvyčajne udržiavalo i dokonalú rovnováhu naprieč jednotlivými príbehmi, nie jednoduchými.•Opätovne sa vytvoril vysoko hodnotný, umelecký, autorský počin - a navyše najvhodnejším len pre to najnáročnejšie publikum, o akom bude čochvíľa počuť len z dobových archívov, pretože pozvoľna vymiera s náhradou vo vzhľade prichádzajúcich "násťročných", ako adekvátnou alternatívou za pamätníkov?!

Film sa tvári ako štandardný pohľad na vzťahy medzi ľuďmi, ale postupom času zisťujeme, že kamera sa občas zameriava na sprvu nepodstatne veci, až ku koncu je potom jasne, že o čom bol príbeh. Jedine negatívum je, že scenár by mohol obsahovať menej času na burze, inak nemám žiadne výhrady. Pre zaujímavosť uvádzam napríklad pohľad ženy, parafrázujem: kým sme sa milovali, bolo to dobre a potom, sme si už nemali, čo povedať. Pri milovaní nie je nutné poznať protistranu. Zatmenie (1962) mi pripomína Melanchóliu (2011), presnejšie povedané naopak.