Wittgenstein (1993)

Biografický film o filozofovi, o ktorom so doteraz nepočul. Sú filmy, na ktoré sa je potrebné pripraviť a tento je jeden z nich, pretože ide o divné a ťažko uchopiteľné dielo točené divadelne a na čiernom pozadí. Naviac v réžii magora Jarmana, s ktorým nemám vôbec dobré skúsenosti, čo sa opäť iba potvrdilo.

Návod na to, ako nakrútiť svoju obľúbenú látku s minimálnymi finačnými prostriedkami, čiže niečo pre našich filmárov. Ono práve vtedy sa ukáže vaša skutočná obrazotvornosť a talent. Mne k dokonalému vychutnaniu tejto netradičnej sondy do života jedného filozofa chýba práve to, že o Wittgensteinovi som v živote nepočul, priznávam. Ale mám hustý dojem, že ak by išlo o film s klasickou výpravou, napríklad by sme vycestovali do zeme, kde zajtrajšok znamenal včerajšok, tak by sa z toho vytratil vtip a nápad a sledovali by sme iba akademickú nudu. 70% a po kine by to bolo určite viac.

Osobitý film o svérázné osobě. Wittgensteina jsem četl a filmové zpracování jeho osoby bylo stejně zajímavý jako jeho publikace. Z filmu by mohla být dobrá divadelní hra. Myslím, že i když je film velmi zajímavý a nepochybně umělecky ztvárněný, Wittgenstein by si zasloužil aspoň ještě jedno filmové zpracování, které by bylo více faktografické.

[9. FFI 2015] Wittgenstein ľahko&rýchlo, nie však povrchne či nepodnetne. Je celkom možné, že i on sám by toto geniálne spracovanie ocenil, keďže má, podobne ako on, silný odpor k akademicky zaštítenému bľabotaniu intelektuálov s troma titulmi. Skôr než sa upíšete filozofii, tej výkladnej skrini mnohých školských inštitúcií alebo začnete navštevovať semináre venované Wittgensteinovmu životu a dielu, pozrite si Jarmanov film. V žánroch mi chýba komédia.100%P.S.: Začínam mať pocit, že Radkove divácke limity sú hodne úzke a niektoré filmy jednoducho nevie pozerať. Jeho argument, že „možnosti filmového jazyka ostali takmer nevyužité“ (všimnite si častej metonymie v jeho komentári) celkom opomína ťažiskové prvky Jarmanovho štýlu ako práca so zvukom, tu dovedená na úroveň prelínania diegetickej a nediegetickej hudby, alebo strihová skladba, ktorá pred divákom zatajuje významnú časť priestoru použitého až v neskoršej časti scény/pasáže (napr. ilustrácia známeho sporu o tom, či nosorožec je alebo nie je v miestnosti), a už vôbec sa nenamáha interpretovať, i keď len samotná práca s predkamerovým priestorom a hercami podnecuje zaujímavé interpretácie. Predovšetkým ale nesúhlasím s jeho tvrdením, že „výsledkom je ale len hra, ktorú možno rovnocenne uviesť ako divadelné predstavenie, rozhlasovú hru alebo ju prečítať ako scenár“; kým javisková dramatizácia látky by snáď ešte mohla simulovať podmienky s podobným účinkom, pri zvyšných dvoch zmienených formách by pôvodné dielo celkom zaniklo a podstatná časť jeho významových nuáns by sa stratila.

Možná, že by se film líbil i samotnému Wittgensteinovi, přece jen režisér Jarman udělal to, oč rakouský filozof a jeden z nejpodivnějších géniů historie usiloval, jakož Ludwig W. svůj obor - dlouhou dobu královnu věd filozofii - dosti zjednodušil, dle nejhlasitějších kritiků možná i degradoval (jak známo, filozofie v jeho podání byla služkou přírodních, odstoupil od velkých metafyzických předpokladů a naznačoval, že to, co musíme zkoumat je jazyk), tak analogicky zjednodušil svou uměleckou branži (film) i Derek Jarman. Tím, že si dovolil film stylizovat do divadelního hávu, ukázal, že nejdůležitějším prvkem filmu je jeho dramatičnost (konflikt, antické postavy), a že všechno ostatní je jaksi navíc. Jako by se tu někde snažil říct, že jsou všemožné technické vychytávky, kterými se film nového milénia jen hemží, poněkud zbytečné - hodila by se tu Wittgensteinova parafráze: "Pokud nemáte o čem točit, tak radši netočte." 90%