Westward the Women (1951)

Najsilnejšia emócia tohto filmu je, ako zrazu doceníte existenciu, rýchlosť a komfort dnešnej verejnej dopravy, hlavne tej železničnej. Viackrát si totiž poviete chvalabohu, že už nemusím riešiť komplikácie akonadváha batožiny, nepriazeň počasia, prechod náročným priesmykom, útoky indiánov, peší prechod púšťou, pôrod počas cesty či hrozba vylúčenia z prepravy, ak sa do mňa zaľúbi sprievodca, keď chcem dnes začať nový život cestou do iného štátu. Iné kvality filmu žiaľ zostali v tieni tejto.↵ 
Myšlienka pritom zrejme nie je zlá, len stvárnenie je trochu prvoplánové, zdĺhavé a nie vždy fungujúce, hoci občas dojímavé. A vtipné to nebolo asi ani v dobe vzniku. Mám taký pocit, akoby ten film točila žena, ktorá ani poriadne nevie, čo chce.

Wow! Vždy mám radosť keď natrafím na menej známy film, z ktorého som nadšený. Úplnou náhodou som natrafil na western o 14.00 na stv 1. Na csfd som prečítal obsah a hneď som vedel, že to bude dobré, pretože príbeh je neotrepaný a zdal sa mi veľmi originálny, čo sa aj potvrdilo. Prvé 2-3 minúty preletia ako vietor, ale už po 5. minúte v scéne náboru žien na ďalekú cestu som od filmu nevedel odtrhnúť oči. Žiadne zdržiavanie a už po chvíli 140 žien s doprovodom vyráža na dlhú cestu do Kalifornie. Celý film je vlastne road movie, do cieľa prichádzame takmer v samom závere, takže film je hlavne jedna veľká dobrodružná cesta. Musím priznať, že sa mi to veľmi páčilo a celý čas som si vravel, prečo dodnes nikto neurobil remake??V úvode je info, že film vznikol ako čiernobiely, neskôr roku 1988 bol kolorizovaný. Osobne by som asi radšej videl čiernobiely, ale je to v podstate jedno. Isté je, že tento film z roku 1951 má úžasnú kvalitu a zaujímavý príbeh. Super! 100%.

Keď idú ženy na západ, treba rátať s tým, že sa budú potýkať s problémami, ako keby išli na západ muži. Scenár prekvapivo veľmi odvážne pracuje s tematikou smrti a jej takpovediac každodennosťou. Postavy sa s ňou musia rýchlo vysporiadať a pokračovať ďalej, aby nedostihla aj ich. A nejde ani zďaleka len o nájazd indiánov. Stať sa môže hocičo a hocikedy. To ale nebráni ženám, aby si svoj vysnený cieľ na konci poriadne neužili. Výborný road-western asi viac vynikne vo svojej pôvodnej čiernobielej fasáde a v širokouhlom formáte. Ale aj po "zlepšení" ide o veľmi podnetný film.

CESTA, lepšie povedané “VYDAŤ SA” NA PÚŤ z Chicaga do slnečnej Kalifornie. Na tom by nebolo nič zvláštne, pokiaľ by sa nepísal rok 1851, keď ešte nejestvovali vysoko kapacitné lietadlá Airbus A380, ktoré by bez akýchkoľvek problémov zabezpečili pohodlný letecký komfort 140. ženám, čo dostali PONUKU zapustiť korene v tejto 2000 míľ a viac vzdialenej destinácii, kde ich čaká kopa horlivých chlapov, ktorí sú na tom podobne, ako ony. Nie je teda ťažké domyslieť si, akú si nakoniec zvolili dopravu. Sú v plnom očakávaní, pretože budú sprevádzané niekoľkými drsnými chlapmi, medzi ktorými najviac vyčnieva neotesaný grobian Buck Wyatt, a ten si málokedy dáva servítku pred ústa, musí ich pripraviť na extrémny PRECHOD, s absolútne nevyspytateľným počasím, Indiánmi, a veľkým napätím v domácom tábore. Čiže nemá žiaden čas na hociktoré spôsoby, ktoré sa slušia... Podotýkam, že nie všetci, áno, ani ženy, ba ani chlapi nedôjdu spoločne do cieľa, jednoducho prináša si to so sebou OBETE, mŕtvych, či aj dezertérov, a to z rôznych príčin, ktoré som vyššie vymenoval. / K samotnému filmu. K režisérovi Wellmanovi. Dokáže bravúrne navodiť atmosféru spadajúcu pod daný žáner. K tomuto westernu úplne majestátne sprostredkoval udalosti, ktoré sa budú jednotlivo diať počas dlhej, nemilosrdnej, krutej TÚRY, naznačím, že kvalitný scenár Franka Capru neberie ohľad ani na malého talianskeho chlapca Tonyho, a o to viac sa činí realistickejším a autentickejším, a som rád, že je pod ním podpísaný môj obľúbenec. Vskutku, pozoroval som krásne ženy v škaredých situáciach, keď chceli poraziť určitý životný úsek, údel, museli sa nad ním povzniesť, čo nebolo vždy po chuti. To zachytil jeho typickým spôsobom, aký mu právom prináleží. Réžia si udržuje neustále vysoký štandard, tak isto, ako kamera ďalšieho Viliama, tentokrát hovorene, Billa C. Mellora, ktorá vyráža dych, ale úprimne, skôr som si zvykol na kontrastný čiernobiely materiál, napríklad mojou osobou rešpektované filmy, ako sú : The Diary of Anne Frank, alebo A Place in the Sun, ako na stále populárnejší technicolor. Už nenapíšem ani „mäkké f” , utekajte si to radšej pozrieť, neoľutujete, lebo čítať môj stručný komentár vás musí privádzať do rozpakov. PS : Nakrútenie tohto filmu by som venoval všetkým ženám na SVETE.

Zaujímavý námet netypického westernu od Franka Capru. Režisér sa snažil v jednotlivých epizódach ukázať, s akými vonkajšími i vnútornými problémami sa môže stretnúť putovanie budúcich manželiek naprieč Amerikou. Je prirodzené, že sa mu nedarilo udržať dej pohromade a navyše v niekoľkých prípadoch sa príliš tlačilo na pílu. Nie je to vôbec zlý film na víkendové odpoludnie.