Veřejný nepřítel (1931)

Štandardný rags to riches príbeh typický pre gangsterky tohto obdobia. Reputácia filmu je pre mňa trochu prekvapivá, keďže sa film počas väčšiny stopáže tématicky ani formálne nevymyká očakávaniam. Jediný moment narúšajúci remeselné zvládnutý, ale inak očakávateľný priebeh prichádza v záverečnej hororovo ladenej scéne, ktorá predstavuje jasnú štylistickú ruptúru.

James Cagney v gangsterskej dráme o jednej sorte ľudí. Hoci tvorcovia diváka pred filmom upozorňujú, že nebolo ich cieľom oslavovať chuligánov a zločincov, akosi sa im to v priebehu filmu príliš nedarilo. Cagney v tomto, ako aj v mnohých ďalších filmoch, sa do role gangstrov nehodí, aspoň pre mňa - môže za to jeho malá postava, blonďavé vlasy, sympatický kukuč a málo charizmatický ksicht. Celkovo hra drsňákov dnes pôsobí úsmevne. Každopádne, film je na svoju dobu, vcelku dobre spracovaný, nenudí a dobre funguje aj vykreslenie charakterov. Akurát tých prestreliek, ako je tá v závere, mohlo byť aj viac.

Z Cagneyho gangsterek, co jsem zatim viděl, mě tahle bavila suverénně nejmíň. Jenže podobně jako v hříšných andělech má Veřejný nepřítel konec, kterej ospravedlňuje nepříliš záživnej prostředek filmu (filištínsky vyřešená přestřelka a návrat Toma Powerse domů, kde mu maminka stele postel). Navíc se mi líbilo, že tentokrát není sebemenší pochyb o tom, že Tom Powers je prostě bídák. Hajzl, kterýho v v Žižkovskym tunelu potkat nechcete. Proto, a taky trochu z úcty (přece jenom, rok 1931...), nakonec uznalý 4 hvězdy.

„Hay stupe! That’s got gears. That ain’t no Ford.“ Obľúbený film Tonyho Soprana. Ikonická súvislosť s koňmi možno inšpirovala aj Coppolu. Krimidráma s dejom v roku 1909 s démonickým Jamesom Cagneym v hlavnej úlohe z roku 1931 svojich hercov a uviedla ešte pred začatím príbehu. Tom Powers nie je v príbehu zobrazený rovno ako kovaný zabijak ako Tony Camonte, divák sa s ním zoznamuje počas celého jeho života. S hlavným hrdinom sa stretávame už v jeho detstve plnom drobných krádeží vilomenín, za ktoré dostával od otca opaskom na zadok cez dôležité udalosti, čo ho formovali až dráhou profesionálneho zločinca. Už v tridsiatych rokoch je vyjadrené pohŕdanie, že v škole sa človek naučí akurát byť chudobný. Vraždy nie sú zobrazené s úplnou brutalitou, najdrastickejšie zábery z nich sú vynechané. Film sa zaoberá ľahko aj vzťahom hlavných postáv ku černochom, ktorí sú tu síce len v úlohách sluhov, ale tento rozmer neskoršiemu Scarface chýba. Pri Tomovi Powersovi sa rieši viac jeho zobrazenie ako osobnosti a jeho život zo všetkých strán ako rpi Tonym Camontem. V The Public Enemy môžeme pozorovať aj dôstojného súpera hlavnej postavy, a to jeho brata Mikea, ktorý mohol mať vplyv na život hlavného hrdinu, no nezviedol ho dobrým smerom. Šiel do armády a brata poprosil, aby sa postaral o matku, čím nepriamo pomohol rozvinúť jeho zločineckú dráhu. V Scarface sa divák môže stretnúť so súpermi zo spravodlivej strany zákona len čo sa týka policajtov, nik iný nedokáže dohovoriť hlavnej postave a pohŕdať ňou bez následkov. Život zločinu tu scenár nezabúda odľahčiť vtipmi a hláškami znejúcimi prirodzenejšie ako v Scarface. Čierna mačka, čo prebehla cez chodník a tak skrížila človeku cestu, je tu zlým znamením. Výčitky sa dajú smerovať aj ku určitej skratkovitosti, kde sú niektoré udalosti zobrazené len ako články novín, pritom by im to svedčilo lepšie ako obrazy situácií zachytené kamerou na filmovom plátne. Inak ide o výborný kúsok svetovej kinematografie. Ak Cagney alebo Muni, volím Cagneyho.

K tomuto filmu jsem se dostal až později, protože mě samozřejmě velmi zajímaly rané začátky mého oblíbeného žánru a navíc ještě s dobovou atmosférou. I přes omezené prostředky té doby zvládli filmaři naservírovat víceméně čistokrevnou gangsterku o klasickém vzestupu a pádu. Často mívám potřebu soucítit s hlavní postavou zataženou do temného podsvětí mafiánských praktik, ale u Toma Powerse v podání Jamese Cagneyho to nebyl ten případ. Ten si svým chováním nakonec vysloužil co zasloužil. Kromě Cagneyho slušného hereckého vystoupení mě potěšila i nesporná podoba s mým oblíbeným britským hercem Malcolmem McDowellem a dokonce bych tu viděl i jistý náznak podobnosti s Mechanickým pomerančem co se samotného chuligánství týče. Rozdíl vidím hlavně v tom, že Malcolm nějakým zvláštním způsobem dovede vzbuzovat sympatie i v podobně zrůdných rolích.