The Return (2024)

Když u filmu asi třikrát usnete, tak je něco špatně, milí přátelé. Tak unylé tempo jsem dlouho nezažil. Takto fyzicky jsem trpěl naposledy při sledování Markéty Lazarové. Neberte mě špatně, film i tak nabídne pár pozitiv. Jenže doopravdy jen pár. Vysekaný Ralp Fiennes to táhne (ta forma je přímo neskutečná :O). Na každém kroku z něj číší charisma. Rozhodnutí vybrat ho na postaršího Odyssea, jenž se vrací po 20letech z Trojské války na svůj rodný ostrov Ithaku, autorům vyšlo na jedničku. Fakticky mu jeho postavu věříte do posledního dechu. Ale zbytek -  ten naplno strádá. Napětí 0. Akce až na tu ojedinělou 2minutovou sekvenci ke konci 0. Dialogy též většinou o ničem. I ta Juliette Binoche nemá co hrát. Scénář jí to prostě neumožňuje. A závěr? Ten vyšumí do ztracena. Uvidíme, jak se s Odysseou popere velikán Christopher Nolan. Za mě si Return odnáší 4/10

Namiesto veľkolepej adaptácie Homérovej Odysey sa The Return vydáva úplne opačným smerom. Z mytologického eposu odstraňuje takmer všetku epickosť a sústreďuje sa na psychologický portrét človeka poznačeného vojnou. Na papieri ide o zaujímavý koncept. V praxi však film často pôsobí viac ako divadelná inscenácia prenesená pred kameru než ako plnohodnotné filmové dielo. Väčšina deja sa odohráva v niekoľkých lokáciách a režisér Uberto Pasolini stavia na minimalistickom prístupe. Kamera je prevažne statická, kompozície jednoduché a dianie pokojné až natoľko, že film miestami stráca dramatický pohyb. K tomu sa pridáva takmer úplná absencia filmovej hudby. Namiesto nej počujeme len vietor, morské vlny, kroky a ticho. Hoci tento prístup dokáže vytvoriť autentickú atmosféru, pri dvojhodinovej stopáži sa jednotlivé scény začínajú zlievať do jednej monotónnej nálady. Najväčším plusom filmu sú herecké výkony. Ralph Fiennes hrá Odysea ako človeka, ktorého vojna fyzicky aj psychicky zničila. Jeho pohľad, držanie tela a celková prítomnosť na obrazovke presvedčivo vyjadrujú únavu, traumu a stratu identity. Rovnako kvalitný výkon podáva Juliette Binoche, ktorá dáva Penelope dôstojnosť, trpezlivosť a vnútornú silu. Problémom však zostáva scenár. Postavy sa často pohybujú v kruhu rovnakých situácií. Penelope opakovane čelí rovnakému tlaku zo strany pytačov, Odyseus opakovane zápasí so svojou identitou a film len zriedka prináša pocit skutočného posunu. Aj vzťah medzi hlavnými postavami, ktorý by mal tvoriť emocionálne jadro príbehu, zostáva kvôli chladnému a odťažitému prístupu režiséra prekvapivo nevýrazný. Slabšie fungujú aj vedľajšie postavy. Telemachos nedostáva dostatok priestoru na výraznejší charakterový vývoj a pytači splývajú do jednej anonymnej skupiny bez výraznejších osobností či odlišných motivácií. Tým sa stráca časť napätia, ktoré poznáme už z Homérovej predlohy. The Return je film, ktorý si možno získa divákov hľadajúcich pomalú, realistickú a psychologickú interpretáciu starovekého príbehu. Mňa však jeho extrémne pomalé tempo, absencia výraznejšej dynamiky a potlačenie všetkého, čo robilo Odyseu výnimočnou, nechali skôr chladným. Oceňujem ambíciu aj herecké výkony, no výsledok pôsobí u mňa niečo ako: MALO SA TO UROBIŤ INAK. 4,5/10

Sestříhal bych to na takovou čistou hodinku i se závěrečnýma titulkama a film by o nic nepřišel, jen by získal spád. Bohužel ta nadbytečná stopáž snažící se o vytvoření napětí spíš nutí člověka zarývat nehty do stehen a kroutit hlavou nad iracionalitou děje a postav. Myslím, že trauma a dilema hlavního protagonisty by šlo vyjádřit lépe, než bezcílným poflakováním se kolem chatrče. Ale co já vím, nejsem expert...

Prekvapivo zvláštne poňatie danej epiky, film sa sústredí len na posledné pasáže odyseovho epického príbehu, ale za to sa snaží ich vyfarbiť do istej miery, čo najviac realisticky. V tomto spracovaní nečakajte žiadne do oči bijúce „fantasmagórie“, zaobišlo sa to znova bez božstva (podobne, ako vo filme Trója, akurát toto pôsobí ešte viac ukotvené v realite). Či je to dobré alebo nie, nuž v rámci príbehu predlohy to nie je dva krát ideálne, ale ako aj pri Tróji, mi to zrovna dva krát nevadilo, pretože väčšina epicko-mýtologických prvkov bola vynechaná, tým, že sa príbeh tohto počinu sústredí v podstate na poslednú časť Odysey. Réžia, strih, hudba, lokácie, kostýmy, výprava = všetko obstojné, pôsobilo to, ako lepšia tv-produkcia ale naozaj to postačovalo, do istej miery vôbec neuškodilo a zároveň v niektorých prípadoch príjemne prekvapilo. Najviac mi vadilo obsadenie, ktoré kričalo „woke“, ale len tak priškrtene, hlavné postavy to našťastie obišlo, inak ostatné postavy, pomaly každý tretí bol čierny, ja neviem, keď to bola talianska produkcia tak sa riadili zaužívanými kvótami BBC alebo v čom bol problém? Aspoň Antinous (Marwan Kenzari) pôsobil tak „mediteriánsky“, keďže je Tunisan, ale ostatní boli, ako klasické zaškrtnuté políčka na kvótach. A aby som nebol označovaný za rasistu :D paradoxne mi najviac vadil predstaviteľ Telemacha – Charlie Plummer, ktorý pôsobil, ako taký bledý „soy boy“ hipster chlapček s bradou a „wannabe edgy“ prejavom. Liezol mi na nervy podobne, ako predstaviteľ Telemacha z Odyssey z r. 1997, ale Plummer v tomto spracovaní pôsobil jednoznačne viac otravne. Neviem, či to bolo tým, ako ho napísali alebo aj v kombinácií s daným hercom, ale doteraz som nevidel dobre zobrazeného Telemacha, ktorý by bol naozaj verný predlohe. I keď, celý tento príbeh je skôr inšpirovaný Odyseou, takže to môže byť zjavne jedno. Jednoznačne najzaujímavejšou časťou hereckého ansámblu bol Ralph Fiennes, ako Odyseus = to bol hlavný ťahúň, Binoche, ako Penelope, mu herecky v celku dobre sekundovala ale na danú postavu je očividne pristará, a taktiež vyzerala príliš bledo (čo áno, môže byť zámer, pretože stále nevychádzala z paláca a smútila za Odyseom, ale aj taká Caterina Murino je bledšia a stále pôsobila viac "stredozemsky", ako Binoche). Pastier Eumaeus (Claudio Santamaria) bol veľmi dobre obsadený a zahraný, detto postava Euryklei (Angela Molina). Ostatní boli nevýrazní, nič svetoborné ale ani priveľmi zlé. Scenár pôsobil zmodernizovane ale v niektorých pasážach si zachoval určité spojitosti s danou predlohou. Páčilo sa mi, ako sa im napriek absencii niektorých prvkov, podarilo vtesnať do príbehu určité detaily, ktoré mohli aj vynechať, ale predsa len ich tam dali, napr. scéna s verným psom Argosom = bolo to síce krátke ale za to celkom srdcervúce. Aj keď si razili svoju cestu, podarilo sa im v celku verne zobraziť niektoré časti tejto poslednej kapitoly odyseovho príbehu. Niekto to už spomínal v recenziách na tento film, ale dovolím si to znova pripomenúť, keďže je to naozaj trefné popísanie: PTSD Odysea je v podstate nový Poseidon, kto čítal alebo pozná lepšie Odyseu, to určite pochopí (v Odysey je Poseidon hlavným dôvodom toho, že sa Odyseus nie je schopný dostať späť domov, v tomto filme mu v tom do značnej miery bráni práve PTSD z Trójskej vojny). Preto som tomu nedal až také vysoké hodnotenie, aj keď je PTSD Odysea do určitej miery prítomné v danej predlohe, nie je to nejakým zásadným činiteľom, v tomto spracovaní je to leitmotívom a celý obsah okolo toho, tj zápletka + mená postáv sú akoby len využité pre nosnú súčasť príbehu, prišlo mi to, akoby som to vedel vymeniť, a nič sa na tom nezmení. Kvôli tomu to stráca ten punc, prečo by mala byť Odysea Odyseou, takto to pôsobí len, ako taký nosič niečoho iného. Nechápte ma zle, nie je to zlé, len to nie je „ono“, skôr to vyzerá len, ako príbeh o vojakovi, ktorý sa po strastiach vojny vracia domov a nachádza v ňom pomaly väčší bordel, aký zanechal tam, odkiaľ prišiel. A to prosím pekne - nie je Odysea. Osobne ma najviac zaujal výkon Fiennesa, on sa fakt hodil na takúto staršiu, viac „vyžitú“ verziu Odysea, dovolím si tvrdiť, že doposiaľ sme mali celkom dobré obsadenia Odysea, aspoň, tie, ktoré som doposiaľ videl: Sean Bean, ako mladší Odyseus pred a počas vojny o Tróju, Armand Assante viac-menej, ako starší Odyseus počas jeho dobrodružstiev, no a ku koncu máme Ralpha Fiennesa, ako starého Odysea, ktorý si prešiel rôznymi strasťami a takpovediac je solídne zbičovaný osudom = tento vývojový posun postavy celkom sedí, a škoda, že sa nedá aplikovať do jedného veľkého diela, ktoré by bolo naozaj veľkolepým a celkom zaujímavým spracovaním. Suma sumárum: v celku zaujímavé spracovanie, pre čitateľov predlohy to môže ale nemusí byť zaujímavé, pre mňa osobne to bolo určite zaujímavý pohľad na daný príbeh, aj keď si to vybralo len jeden aspekt a na ňom jedinom to stavalo, keď už nie kvôli príbehu, tak aspoň kvôli Fiennesovi sa to oplatí vidieť, ako PTSD verzia Odysea je fakt veľmi dobrý.

„O Ralphu Fiennesovi, nesmírných svalů, nám zpívej, ó Múso! A o Juliette Binoche, jež čekala na něj….“ Pasolini se rozhodl epos s fantastickými prvky vysvléknout z nadpřirozena a zaměřit se na lidskou rovinu příběhu. To, co nás čeká, není žádná rozmáchlá sandálová epika, na tu si budeme muset ještě rok počkat, ale velmi komorní, introspektivní příběh unaveného, osudem uzmítaného krále, který po dvaceti letech doputuje na rodný ostrov a musí čelit faktu, že se z celé družiny vrátil jako jediný. Snímek začíná třináctým zpěvem Homérova eposu, ale na rozdíl od řeckého vypravěče, jenž představuje Odyssea jako hrdinu, který má na své straně bohy (naneštěstí s výjimkou Poseidona), nám Pasolini předkládá muže, který je plný lítosti a klade si otázku, jak snést vinu za to, že všichni ti, které jste vedli, zahynuli. Odysseus se stydí předstoupit před vdovy svého lidu a říct, že z výpravy, jíž vedl, se vrátil on jediný. Tato rovina v Homérovi pochopitelně chybí, ale celému filmu propůjčuje nečekanou psychologizaci, komornost, tesknotu, tragičnost. Jistě, Binoche i Fiennes jsou starší, než by měli být. Fiennes hraje Odyssea jako přemýšlivého, ale válkou uštvaného muže, cizince ve vlastní zemi, ošlehance,který seschlý jako kamenitý ostrov, z něhož pochází a jemuž vládne. Ithaka podobně jako královská dvojice působí unaveně, zkonzumovaně. Fiennes se na stará kolena chlubí provazci svalů a šlach a bez problému mu věříte, že je jediným, kdo pověstný králův luk dokáže natáhnout. Pochopitelně je to snímek držící se až příliš při zemi. Z Odysseie se zde vytrácí mytologično a dobrodružství. Film nicméně nabízí drobné odkazy na epickou báseň, které jsou v některých případech až dojemné. Jako když Odysseus na otázku svého syna, kým je, odpoví bolestným „nikdo“, vyvolávaje tak aluzi na své hrdinné přelstění kyklopa Polyféma, nyní však zcela za jiných okolností. Právě toto stavění díla do nového kontextu je na snímku vedle značné realističnosti a uměřenosti cenné. Pro leckoho bude výsledek možná přízemní, zatímco já ho shledávám zemitým, a Odysseovo otálení předtím, než se postaví nápadníkům, jim připomene Pénelopinu taktiku trhání utkaného rubáše a postávání na místě, ale pro mě byla pozvolnost spolu s měřítkem jednou ze stěžejních předností filmu. Ten si klade otázku, jak by se asi cítil moudrý vůdce, kdyby se vrátil do vlasti sám, zatímco je jeho posádka kompletně mrtvá. Co The Return chybí na homérské rozmáchlosti, to nahrazuje komorností, psychologickou hloubkou a věrnou chemií mezi Fiennesem a Binoche. Více vrecenzina MovieZone.