Tančírna (1983)

Toto je čistokrvný art ako vyšitý. Režisér poňal určité obdobie v dejinách krajiny a dôležitých udalostí onej doby prostredníctvom hudby, tanca a divadla. Ja osobne by som niečo podobné preferoval priamo v divadle ako krásne umenie, ale do filmu mi to jednoducho nesedí, o to viac, že sa tam nepovie ani pol slova. Chápem pointu a zmýšľanie autora, ale mne to proste nesadlo. 50 %

Vrátil jsem se k tomu filmu po více než 30 letech na FFF v Edisonu (21.11.2025). Ze mě už je půlstařec a film taky lehce zestárnul, ale vůbec ne do nemoci. Pořád je to díky Cosmově hudbě pulsující a živelný rej 20. století. Spíš mě děsí ten další časový skok od uvedení filmu, 42 let. To je asi na celém filmu nejhorší. Ale zpátky do kina. Jsem napumpovaný rytmikou, ale i tou nostalžý, kterou umějí Franťálové hezoučce do člověka propašovat. Marc Berman exceluje ve svých úlohách, udavače, slídila, konfidenta, slouhy, ale i buržoá. Za 42 let už se na to znovu nepodívám, tak jsem vděčný za znovuuvedení do kin.

...A síce zrovna na tento koprodukčný titul, divák absolútne nepotreboval čítať žiadne (medzi)titulky; čo bolo na jednej strane asi sympatické konštatovanie súčasnej (rozumej: filmovej) situácie, nakoľko sa tým pádom začal vari intenzívnejšie sústrediť len naurčité obrazy, no zároveň to, že samotný titul pôsobil snáď ešte oveľa„nemejším dojmom”, než je vôbec práve»Nemý film«sám, tak to už akosi ďalej nepovažujem za najšťastnejšie ["experimentálne"] riešenie zo strany režiséraE. Scolu. • V podstate by sa dalo celkom podotknúť, alebo dokonca i pochváliť, že titulom ma pomerne často sprevádzal i môj najobľúbenejší herec:"Jean Gabin", teda lepšie povedané; v tomto prípade jehomimoriadne autentický dvojník, ktorý prichádza na scénu oblečený, ako protagonista z titulu:Pépé le Moko, pričom sa ešte zopárkrát následne vyskytol i v ďalších etapových dekádach; začínajúcich od tohto konkrétneho momentu, a končiac až v roku1983; čiže počas zhruba asi5.-desaťročí,sa režisér pokúsil zachytiť obdobia rôznych spoločenských nálad;[povedzme napríklad: obdobie II. svetovej vojny]; na čo mimochodom poslúžila len jednatanečná sál, keď z môjho uhla pohľadu som to najskôr vnímal, ako akési,«divadelné javisko», na ktorom sa vskutku tentoraz vystriedalo asi neúrekom tanečníkov/divadelníkov, ku ktorým som si nielenže nevybudoval žiadny, bližší, citový vzťah či celkové sympatie, ak aspoň nepočítam "Jeana Gabina", ktorého ale nemožno považovať za jednu z ústredných postáv, i keď ho zase rovno môžem považovať za akéhosisprievodcunaprieč dlhočizným dianím... • Ani častejšie prítomná„Živá hudba”v podaní tu prítomných energických hudobníkov, sa tým celkový môj postoj k danej veci nakoniec nezmení, keďže už podľa konečného (z)hodnotenia tohto titulu, je vari nad slnko úplne jasné, že som pri ňom skrátka pocitovo:pociťoval veľkú únavu, aj keď bol neustále v pohybe. • Už asi nemám ďalšiu potrebu sa viac vyjadrovať k tomuto rozpačitému počinu, v ktorom som i napriek tomu postrehol šikovnejšie poňatú formu spracovania, t.j. počas trvania titulu, totižto nezaznel ani jeden súvislýDIALÓGmedzi postavami, a tak namiesto toho sa účinkujúci teda spoliehali iba na svoju"reč tela", ktorou sa ale takmer nikam neposunuli; čo by som na úplný záver prirovnal ku statickému charakteru:dezinfekčnéhoprostriedku,typuDOMESTOS:Let's Dance,à la taliansky spôsobJ. Ďurovčíka!

Direction musicale et musiques originales VLADIMIR COSMAKulisy, kostýmy, hudba, účesy a časy se mění, tančírnaLe Balzůstává. (Přesněji řečeno to platilo v letech 1936, 1940, 1944, 1946, 1956, 1968, 1983, odpovídajících jednotlivým zastavením filmu. Bylo by zajímavé pozorovat, jak by si Ettore Scola a jeho divadelní kolegové poradili s novými trendy v taneční hudbě po roce 1990.)Tančírnuocení spíš milovníci divadla ve filmu než divák, kterému nikdy nepřipal žádný film příliš ukecaný. Fresku napříč epochami obohacují mikrodramata abonentů tančírny v předsálí a na přilehlých hajzlících, jejichž variace zná i méně zkušený clubber. Některá jsou zajímavá - nikdo nechce tancovat s esesákem a nikdo nevyzve během 37 let k tanci krátkozrakou milovnici filmu, jejíž rozkošná ale poněkud tupá postava zastupuje diváka. Tančírna rozkročením mezi formu videoklipu (připomínám, že MTV odstartovala vysílání 1. srpna 1981 písníVideo Killed The Radio Starod Buggles) a zkratkovité grotesky trochu dráždí, ale v úzkém prostoru mezi neosobní ilustrací dějin a intimním dramatem svébytně funguje, čímž zahanbuje celý žánr plytkých tanečních filmů počátku milénia. Pozornost uzurpuje edukativní výběr desítek tanečních hitů, počínaje Chopinem aLili Marleenpo polo-francouzskouMichelleThe Beatles a disco masakr počátku osmdesátých let. (Plus nedostižný Cosma.) Bavil bych se víc, kdybych nesdílel nečinnost postavy Moniky Scattini a mohl tancovat.

Slavny bezzslovny film Ettore Scolu nejsem vystudovany filmovy teoretik -elitar, takze nebudu litanie, ani picu. Nadherny artovy film, nie je dobre stale len fiicat na brutalnych akcnych filmoch. Obcas je dobre sa spomalit, zastavit, vnimat vecoi okol oseba. ked sa toto stane, daju sa vnimat ludskymi zmyslami kadejake zaujimave veci, ktore nom v zhone beznych dni a vo fofre usli - rodinne domy, auta uhanajuce po cestach, dialniciach, ludia, ktori s aponahlaju za svojimi vecami, pulzujuce mesto, leto v rozhorucenych mestskych uliciach .... pre taketo veci milujem artove filmy. Pomale kludne filmy su pomale z nejakeho dovodu, nielen tak pre nic za nic. K najvyssiemu hodnoteniu som pristupil aj preto, ze tu zaznie aj genialna hudba - mne nestacila len Edith Piaf a Beatles, chcelo to to aj trochu Wolfanga Amadea Mozarta : 100 %